Sobota, 21.11.2009, Manang, 3640 metrov nad morom
Mrzne až praští a každým novým ránom sa to stupňuje. Dnešnú noc som spala v merino spodkách, dvoch flísových mikinách, hrubej a tenkej, vo flísovom nákrčníku, šatke, flísových rukaviciach a prikrytá dekou. Už mi nezamŕzajú len brušká prstov, ktorými listujem vo svojom čiernom Moleskinovi, ale aj pero, ako sa ním usilujem do neho nemotorne naškriabať zopár riadkov. Zavŕzgajú trámy drevenej podlahy na pavlači. Hotel Budha v nepálskej dedine Braga sa prebúdza. Nedobrovoľne sa vyhrabem zo spacáku a vykĺznem z izby. Prikrývka od domácej sa povaľuje na zemi, v noci som ju zo seba striasla, pretože tak zapáchala, že som sa skoro povracala.
Opäť je mrazivé, ale nádherné, voňavé ráno. Začínam mať podozrenie, že pekné počasie bolo jednou z položiek ceny zájazdu. Vonia všetko. Mráz, slnko, hory, sypká sivohnedá pôda navlhnutá nocou, páliace sa drevo, raňajky chystané v kuchyni a pariaci sa čierny čaj s konskou dávkou cukru. Po udupanom chodníčku pred hotelom cupkajú deti a predbiehajú dôstojné starenky s vľúdnymi, vekom pokrčenými tvárami a nákladom na ohnutých chrbtoch. Hoci je skoré ráno, všade naokolo je čulý ruch.
Na raňajky som namiesto tradičnej ovsenej kaše riskovala tibetský chlieb s jačím maslom (odporné, sladko-slané maslo, ktorého privŕžencom sa rozhodne nestanem) a jačím syrom (lahôdka). Tibetský chlieb má s chlebom pramálo spoločné. Skôr chutí a vyzerá ako naše mastné langoše s chrumkavými okrajmi. Tak trochu zabiják na prázdny, citlivý žalúdok.
---------------------------------
Zatiaľ čo sa Fulmaya s Prakashom vybrali po raňajkách do Manangu zistiť, aké sú snehové podmienky a počasie a či je v týchto dňoch výstup k najvyššie položenému jazeru sveta, Tillicho Lake bezpečný, zvyšok výpravy sa pustí do prehliadky Bragy. Sprevádza nás Karma, očarujúci majiteľ Budha hotelu s havraními vlasmi, ktorému len ťažko hádať vek. Okrem toho, že spravuje hotel, je Karma aj miestny duchovný, budhistický láma, ktorý jedenásť rokov študoval v Dalajlámovej kláštornej škole. Pri pohľade na jeho šarmantný výzor a trekové značkové oblečenie, by však jeden ťažko uhádol, že elegantný Nepálec má v skutočnosti v čiare života vpísaný šat budhistického lámu.
Karma nám najprv poukazuje dedinu, previedie nás úzkymi uličkami pomedzi kamenné situety domov, ktoré sa k sebe túlia ako veronskí milenci. Prekračujeme žľaby, slúžiace ako kanalizácia, ktoré ležia krížom cez ulice. Na koniec nás vezme do prastarej, niekoľkoposchodovej gompy, ktorá má bezmála päťsto rokov. Na jej jednotlivé úrovne gompy sa štveráme po kuse dreva zo stromu, do ktorého boli vyhĺbené schodíky. V mystickom prítmí svätyne nasiaknutej prenikavou vôňou kadidiel nám všetkým požehná šťastie na treku a najmä pri prechode horským priesmykom Thorong-La a okolo krku nám uviaže posvätné modré šnúrky pre šťastie.
----------------------------------
Zablúdime aj do jedného z miestných domov. Je fascinujúce vidieť, ako sa tradične býva v nepálskej vysokohorskej dedine a ešte fascinujúcejšie je objaviť zošit z angličtiny, ktorý patrí nejakému školáčikovi a vrece na slamu s obrázkom Mickey Mousa. Cestou späť stretneme chlapcov, ktorí na strome oberajú maličké zošúverené jabĺčka a každému z nás jedno vtisnú do dlane. Uprostred poľa stojí malý chlapček v špinavej modrej čiapke a usedavo plače, ako keby jeho slzy obsahovali smútok celého sveta. Nedá sa utíšiť ani jabĺčkom vtisnutým do dlane ani keksíkom. Karma ho napokon otcovsky objíme a odvedie ho domov k rodičom.
-------------------------------
V hoteli Budha nás už čaká Fulmaya. Nemá dobré správy, cestička na Tillicho Lake je pod snehom a hrozia neprestajné lavíny. Avšak - žiadne predbežné závery - uvidíme. Objednáme sme si obed, vyvaľujeme sa na terase, ktorá sa kúpe v poludňajšom slnku a cítime sa ako v prímorskom letovisku. Poobede nás čaká prekvapenie. Dobehol nás Punkový producent, ktorý sa po aklimatizácii cítil už celkom fit. Zavládne všeobecné veselie. Nakoniec to možno všetci prežijeme.
----------------------------------
Odmietala som si to pripustiť, ale hrozne rada som Producenta opäť videla medzi nami a nevedela som sa na neho vynadívať. Pocit, že chlapec si o mne myslí, že som úplná „lúza” však pretrváva. Cítim sa ako taká nešikovná „škaredá Bety” z romantických komédií. Bohužiaľ, neúčinkujem v romantickej komédii, ale v realite a silnejší pocit, že som niekomu absolútne ukradnutá, som ešte nikdy nemala.
-----------------------------------
Hroty trekovacích palíc zaboria do sypkej pôdy a vykročíme do Manangu, okresného mesta oblasti Gandaki, vzdialeného z Bragy asi trištvrte hodiny šliapania do mierneho kopca. Víta nás vstupná brána omietnutá bielou farbou, na ktorej svietia maľby a napis Manang, nepálske pozdravy Namasté a tibetské Tashidelek.
-----------------------------------
Oáza uprostred púšte! Tak nám, rozmaznaným Európanom, pripadá Manang po týždňoch na treku v horách, bez zjavnejších známok modernej civilizácie. Pekárne, kaviarničky, obchody či internetové kaviarne vo výške 3640 metrov nad morom! Neveriaco vyvaľujem oči na jablkové koláče, croissanty a čokoládové muffiny vo výklade miestnej pekárničky. Dobroty z výkladu chutia tak, akoby som ich jedla prvý krát v živote. Zdá sa, že Manang je mesto, ktoré je zo všetkých dedín a mestečiek v Annapurnskom národnom parku zatiaľ najviac postihnuté turizmom.
---------------------------------------------
Manang sme familiárne nazvali Paríž pod Himalájami. Kameňmi dláždenú ulicu, ktorá by sa s trochou nadsázky dá považovať za nákupné korzo, lemujú z jednej strany obchodíky a z druhej pole a premávajú sa po nej húfy turistov. Z obchodíkov, drevených chatrčí, sa rinú melódie amerických popových vypaľovačiek a nájdeme v nich všetko, po čom nám srdce zapiští. Od trekovej výbavy, cez drogériu, čokoládu až po suveníry, nelegálne zapaľovače s hanbatými obrázkami, alkohol, čipsy a cigarety. Ak niekto náhodou dostane neodolateľnú chuť pozrieť si tu, uprostred Himalájí nejaký dobrý celovečerný filmík, žiaden problém. V Manangu majú aj nemocnicu, dokonca aj kino! V kamennom domčeku, vyhrievanom malou pieckou, s plagátmi Shakiry a Che Guevaru na omietnutých stenách, nás posadia na drevené lavice pokryté dekou z jačej srsti, prinesú čierny čaj a vrecko pukancov a premietnu nám klasický film Himalaya Caravana. Ale v ponuke majú aj oscarového Milionára z chatrče či hollywoodsku komédiu Vo štvorici po opici. Kúzelné.
---------------------------------------------------------
Okrem funkcie okresného mesta oblasti Gandaki, jedného zo 75 nepálskych okresov, je Manang odvekou križovatkou ciest. Podľa údajov z wikipédie tu začínajú tri trekové trasy - prvá, po ktorej pôjdeme my, vedie k priesmyku Thorong-La v nadmorskej výške 5416 metrov nad morom a vinie sa dole do vyprahnutého údolia Dolného Mustangu k mestu Muktinath, odkiaľ sa niektorí trekeri vydajú do tibetskej Lhasy, keďže oblasť susedí s Tibetom. Cesta z Manangu do Muktinathu sa stáročia používala na prepravu oviec a jakov do Manangu a z Manangu a je najdôležitejšou trasou tohto regiónu. Druhá trasa trvá päť dní a rovnako vedie do Lhasy cez Naur Khola a Naurgaon. Tretia cesta patrí medzi najpoužívanejšie cesty ľudí stredného Nepálu a vedie cez Larkiya Bazar.
Manangčania sú známi ako vychytení nepálski obchodníci. Ešte v čase, keď bol Nepál kráľovstvom, dostali od kráľa špeciálne povolenie na obchodovanie v juhovýchodnej Ázii a na cestovanie do zahraničia. Obchodovali s drahými kameňmi, kovmi, pižmom, bylinami, ručne šitými odevami, hodinkami a elektronikou. Mnoho obyvateľov tohto vysokohorského mesta trávi pol roka mimo domova, najčastejšie v Káthmandú a domov sa vracajú až na leto. Ich deti obyčajne študujú na jednej zo stredných škôl v Káthmandú. Ak aj Manangčania neovládajú angličtinu, ich povesť obchodníkov tým nijako netrpí. Stále sú známi a vyhľadávaní ako šikovní biznismeni.
-----------------------------------------
Odkedy sa oblasť Manangu otvorila v neskorých 70. rokoch cudzincom, mnoho sa zmenilo a tradičné poľnohospodárstvo ustúpilo hotelierstvu. Faktom zostáva, že hotelov v Manangu je vskutku požehnane.
My bývame v hoteli s príznačným názvom Yak Hotel, v drevenej poschodovej budove s dvorom uprostred a terasou na streche povedľa kuchyne. S Fulmayinou sestrou sa delím o trojposteľovú izbu a vlastnú kúpeľňu, cítime sa ako kráľovné. Hoci “vlastná kúpeľňa” znie luxusne, realita je iná. Malá miestnosť so studenou betónovou podlahou a stenami, stupáková diera slúžiaca ako záchod a kvapkajúci vodovodný kohútik, pod ktorým stojí červené plastové vedro. Toto je prepych po nepálsky.
------------------------------------
Mám pocit, že mi čochvíľa praskne žalúdok. Sedím po večeri v jedálni nášho hotela, lakťom sa opieram o drevenú podobločnicu a z piecky predo mnou sála príjemné teplo. Z kuchyne sa vylieva neuveriteľná melódia popových odrhovačiek, ktoré visia na prvých priečkach európskych a amerických hitparád. Dnes som dala svojmu tráviacemu traktu riadne zabrať.
Po tom, čo sme si v hoteli zložili ruksaky, vybehneme do mesta, do najbližšej pekárne na gurmánske orgie. Na stolíku v štýlovej kaviarničke sa hromadia tanieriky s jablkovými koláčmi, čokoládovými croissantami, brownies, orechovými hniezdami a sendvičmi plnenými jačím syrom a zeleninou a šálky s lahodnou kávou (po týždňoch bez kávy chutí asi hocijaká káva lahodne). Do vrecúška si so sebou pribalíme jačí syr, ktorý neskôr pojedáme v kine spolu s pukancami. Milá majiteľka pekárne veľkými nožom odkrajovala plátky syra z veľkého bochníka, ktorý z dvoch strán už obschol a kládla ich na váhu. Bohvie, koľko ten syrový bochník už na pulte ležal, na lahodnosti mu to však neubralo. A koniec koncov, človek sa v Nepále musí odnaučiť byť priveľkým detailistom.
-----------------------------------------
Vedľa pekárne je internet café, tmavá miestnosť s dvoma prahistorickými stolovými počítačmi obložená drevom, v ktorej sa postupne vystriedajú všetci členovia výpravy, aby svetu oznámili, že sú nažive. Internet je pomalý, nekresťanský drahý, ale funguje. Ak samozrejme nevypadne elektrina, čo nie je až taký ojedinelý jav. Smerujúc k internetovej kaviarni s Fulmayinou sestrou narazíme na partiu strelených Izraelčanov v pestrofarebných pletených svetroch, ktorý vyjavene civia na jej kameru a nástoja na tom, aby ich zvečnila. Jeden z nich, celkom k svetu, v krikľavom pletenom svetri sa vyškiera do kamery a kričí: „Odkazujem svetu, aby sa usiloval o mier, neprestával sa smiať a veľa veľa marihuany!” Potom za mnou chodí a pozýva ma na pivo. Odmietam. O chvíľu ho stretnem znovu a svoje pozvanie opakuje. A ja zasa odpoviem: „No.” A vlastne ani neviem prečo. Vtedy ešte netuším, že naše cesty sa ešte pretnú.
--------------------------------------
Výstup k jazeru Tillicho sa kvôli zlému počasiu a hrozbe lavín nekoná, dozvieme sa na druhý deň ráno. Ušetríme zopár dní a tak v Manangu (na radosť celého osadenstva) pobudneme dlhšie. Ďalšie dni nás čakajú aklimatizačné výstupy do okolia, aby sme neskôr bez ťažkostí zvládli pobyt vo väčších nadmorských výškach. Vyberieme sa za staručkým bielovlasým lámom, ktorý žije v jaskyni vyhĺbenej do skaly vysoko nad mestečkom a prekonáme ďalšiu z magických hraníci - štyritisíc metrov nad morom. Ale o tom nabudúce...
