Prvá obeť

9.11.2009, Upper Pisang, 3330 metrov nad morom
Do nôh sme okrem kilometrov nabrali aj výšku a pretrhli sme magickú hranicu 3000 metrov nad morom. Naše stádočko má však o jednu ovečku menej. Prvou obeťou výškovej choroby sa stal prekvapivo vysoký urastený Producent. Sotva sme ráno vyrazili z Chame, začala sa mu krútiť hlava. Ja som svojim obvyklým pomalým tempom spolu s Prakashom uzatvárala skupinu a on kráčal predo mnou, čochvíľa blýskajúc okolo seba fotoaparátom. A potom spomalil a nechal ma predbehnúť ho. Myslela som si, že sa len chce hrať na Japončíka a zvečňovať každú piaď tejto panenskej, výfukovými plynmi doposiaľ nepoškvrnenej krajiny. Chyba. Hlava sa mu krútila čoraz viac, začala ho bolieť a po štvrť hodine v nehybnej sediacej polohe na kameni skonštatoval, že ďalej to nezvládne. Musel to otočiť naspäť do Chame. A to ešte ani neprekročil magickú trojtisícovú hranicu. Žeby tie moje čudesné sny zo včerajška, v ktorých hral hlavnú úlohu, boli akousi predtuchou? Túto myšlienku radšej nerozmieňam ďalej na drobné.
------------------------------
Výšková choroba je zákerná sviňa. Fulmaya nám opisovala aké sú jej príznaky a ako jej predísť. Kráčať čo najpomalšie, aby sa človek nezadýchal, zhlboka naberať kyslík do pľúc a pri bolestiach hlavy si preventívne šupnúť diamox. A pozor na paranoju.
Paranoja je na tom to najhoršie. Nemusí vám byť zhola nič, ale keď viete, čo vám môže potenciálne hroziť, privoláte si to. Jednoduchý princíp autosugescie. Podvedome si navrávate, že ak včas nespozorujete príznaky, alebo ich podceníte, môžete celkom nenápadne zomrieť. A tak sa začnete pozorovať. S každým výškovým metrom premýšľate, či tie tlaky na spánkoch už nie sú náhodou bolesti hlavy, a keď sa od únavy zapotácate, zľaknete sa, že strácate rovnováhu a čoskoro je po vás. Rozkašľete sa? Pľúcny edém, amen tma!

Mne sa osvedčila taktika ignorovať celú výškovú chorobu. Vymazala som ju z vedomia. Skrátka neexistuje. Nemôže sa mi nič stať, výška na moje telo nijako nepôsobí. Skrátka len trekujem, tak ako v Tatrách či v Karpatoch. Iste, snažila som sa vliecť slimačím tempom a malý strmák som zdolávala hodinu namiesto pätnástich minút, ale vo všeobecnosti som si zakázala uvažovať nad tým: čo ak...Diamox som si “šľahla” až v Yak Kharke, vo výške 4090 metrov nad morom, noc pred príchodom do základného tábora pod sedlom Thorong-La, pretože som mala problémy so spánkom.
---------------------------
Výhľady začínajú byť zo dňa na deň čoraz dramatickejšie. Dnes sme obchádzali tú podivnú “Stenu” z druhej strany. Príroda ešte stále pripomína tatranskú, ale zelená farba ustupuje čoraz viac zelenej. Pôda začala byť prašná a sypká, kravy sa zmenili na jako-kravy, krížence jakov s kravami. Zmenili sa aj črty tvárí miestnych ľudí a pribúda Tibeťanov. Niektoré dediny vyzerajú ako skanzeny, umelé a “neopotrebované”. Zvláštne.

Mala som česť zoznámiť sa so svojim prvým jakom, aj keď v trochu “netradičnej” podobe. Stalo sa to počas obedu v jednej z dedín. Po obedu pozostávajúceho z praženej ryže so zeleninou som si “odskočila na malú”. Dvere do záchoda (drevenej búdy) boli hneď vedľa dverí s nápisom Bathroom. A tak som si po vykonaní potreby chcela ako kultivovaná Európanka umyť ruky. Rozškľabím dvere do “kúpeľne” a vtom mimovoľne o krok cúvnem a plesnem si po ústach, aby som nezajačala. Predo mnou sa, zavesená hákom o strop, hompáľa veľké mŕtve telo zvlečené z kože. Slnko ponad moje plece dopadá na červené mäso svalnatých končatín. Je to jak. Domorodci za mojim chrbtom, okopávajúci záhradku, sa rehocú. Zrejme majú z turistiek otvárajúcich dvere do „kúpeľne” dobrú šou.
-------------------------------
Za niektorými dvermi sa však skrývajú celkom iné pohľady.Keď otvorím dvere na terasu ubytovania v Upper Pisangu, kde dnes spíme, takmer vrazím nosom do majestátneho snehobieleho kolosu Annapurny III. Rozkladá sa priamo pred nami a je tak blízko, že ak by sa po jej svahoch štverali horolezecké expedície, mohli by sme ich pozorovať. Upper Pisang je horná časť kamennej dediny Pisang, zarazenej v príkrom svahu. V dolnej časti, Lower Pisang, sú prevažne ubytovne pre trekerov. Z hornej časti dediny pozostávajúcej z kamenných domčekov s plochými strechami, sú oslepujúcejšie výhľady a celkom hore, nad dedinou, sa rozkladá budhistický kláštor. Po tom, ako sme si nahádzali ruksaky na sparťansky zariadené izby, sme stúpali po schodíkoch do strmého kopca a išli si ho obzrieť. Mnísi v hnedých mikinách si zasa zvedavo obzerali nás. Vyzuli sme si topánky a jeden z mníchov nás zaviedol do svätyne a porozprával nám o nej. Na stene visel obrázok tibetského Dalajlámu a ďalších lámov. Boli tam bubienky, tradičné predmety používané pri obradoch a vo vitrínach relikvie a sošky budhu. Ponuré šero dodávalo miestu, tak ako aj ostatným svätyniam ktoré sme v Nepále videli, nádych mysticizmu. Pri odchode sme vyťahovali peňaženky a do malej skrinky hodili príspevok na udržiavanie kláštora. Vstupné do chrámov je väčšinou zadarmo a príspevok je dobrovoľný. Vzhľadom na chudobu krajiny a akútny nedostatok príjmov sa však patrí aspoň čímsi prispieť. 
---------------------------------
Je pol siedmej večer. Čakáme na večeru. Na obed si celá skupina objednávame to isté, aby bol obed rýchlo hotový a nemuselo sa naň dlho čakať. Na večeru si však doprajeme a každý si objednáva niečo iné. Medzi favoritmi sú momo knedličky plnené syrom, zeleninou, neskôr aj jačím mäsom, zeleninovo-vajíčkové ryžové rezance, vegetariánska fašírka či cesnaková polievka. Tisneme sa okolo úzkeho stola v maličkej jedálničke. Druhý stôl okupujú nejakí Nemci. Uprostred miestnosti tróni piecka na jačie hovná z ktorej sa hrozne dymí. Drevené steny sú oblepené fotkami a plagátmi z rôznych kútov sveta. Animovaná sestra počúva klasickú hudbu a číta knihu o fyzike, Scenárista si píše denné zápisky, z ktorých po návrate vyčaruje poslednú kapitolu svojej knihy a Milovníčka zvieratiek so Sestričkou lúskajú nejakú beletriu. Vybehnem na terasu pred jedáleň. Už je tma ako v rohu a ten výhľad! Bieloskvúce kontúry osemtisícky priamo pred “držkou”, nad hlavou hustý a prenikavý baldachýn hviezd, pripomínajúci jemnučkú pavučinku večerných šiat Princeznej so zlatou hviezdou na čele. Žiariace hviezdy sú tak blízko, že stačí načiahnuť ruku a môžete ich vziať do dlane. Dole podo mnou zopár blikajúcich svetielok domov v dedine a inak nepreniknuteľná tma a ticho. To ticho je neskutočné. Absolútne. Len sem-tam ho preruší ponosa niektorej z jako-kráv v dedine. Človeka v takomto momente zaplaví neskutočný mier, harmónia a pokoj. Akékoľvek problémy sa odrazu zdajú zbytočné a malicherné. V mysli mi plávu myšlienky na to, čo som nechala doma a od čoho som utiekla a zdajú sa mi byť rovnako prchavé ako svetielko na končeku dohorievajúcej cigarety.
---------------------------------
Dnešná noc je tortúra. Spíme na izbe všetky štyri - ja, Animovaná sestra, Sestrička aj Milovníčka zvieratiek. Hoci je nás viac, ľudské teplo nehreje. Samozrejme, že v izbe sa nekúri a okenná tabuľa jedného z okien je prasknutá a napochytre zalepená lepiacou páskou. Naša izba susedí s toaletou a s kúpeľňou, takže rušivá nie je len zima, ale aj zvuky čo sa zo susednej miestnosti podchvíľou ozývajú. Na požiadanie vyfasujeme deky, aby nám bolo teplejšie. Situáciu to síce priveľmi nezmení, ale lepšie ako nič. Možno aj kvôli chladnej noci zmeškáme ráno puju, ranné bohoslužby v kláštore, ktoré sa konajú o piatej. Vyhrabať sa z teplého spacáku je krutosť hraničiaca s masochizmom. Pri pohľade na akvamarínovú oblohu a snehový kolos v diaľke sa však naša chuť do života predsalen zvýši. Vyzerá to na ďalší nádherný deň.