Rozlúčka a lovci skamenelín

Pätnásta časť nepálskeho denníčka.O tom ako sa v koryte rieky ne-hľadajú diamanty, o údenom čaji a aj o tom, ako sa v Nepále robí biznis.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

27.11.2009, Jomoson

Pyšná snehová kráľovná, jedna z elitných osemtisícok, sa majestátne vypína po mojej pravici. Volajú ju Daulághiri. Hodinky ukazujú čosi po druhej popoludní a slnko zakrýva krajinu mäkkučkou perinou svetla. Sedím v jedálni hotela Majesty a do zápisníka si píšem: Miesto záznamu: Jomoson, centrum tohto bezútešného a zároveň fascinujúceho regiónu. 

-----------------------------------

Nepodarí sa mi uniesť brilantného kuchára z ubytovne Kagbeni. Namasté,krásne kamenné mestečko s uličkami, v ktorých sa doposiaľ potuluje duch stredoveku! Vyrážeme do mesačnej krajiny, jeden odtieň sivohnedej strieda druhý. Križujeme koryto širokej, ale vyschnutej rieky. Ako bludné dušičky sa motáme sem i tam a trieskame čiernymi kameňmi o zem. Nejaký chlapík tu vraj kedysi náhodou takýmto spôsobom našiel drahé kamene a odvtedy je koryto obľúbenou destináciou fantazmagorických hľadačov pokladov. Alebo aspoň skamenelín, ktoré ako suveníry putujú do domovských krajín ( v prípade turistov) či sa ako skvelý obchodný artikel objavujú v ponuke stánkov so suvenírmi (v prípade domácich). 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Celá naša podarená skupinka sa zohýna po kamene a trieska nimi o zem. Mňa to priveľmi nebaví a adekvátne k svojmu entuziazmu ani nič nenájdem. Podaktorí však hrdo zvierajú v dlaniach malé skameneliny. I tak neobídem na prázdno. Malý Babu mi venuje jednu čerstvo objavenú skamenelinu ako darček. Uprostred koryta leží mŕtvola nejakého veľkého zvierata v pokročilom štádiu rozkladu a špinavá biela teniska. 

Pamätáte si na Fulmayino vajce šťastia s čírom, ktoré si zmajstrovala vplyvom dočasného výškového pomiatnutia zmyslov v základnom tábore Thorong Pedi? Nestratilo sa (na veľkú smolu jej priateľa), ale keďže príroda si nevyberá, čakal ho prirodzený osud a zhnilo. Fulmaya sa rozhodla mu vystrojiť rituálny pohreb priamo v koryte vyschnutej rieky. Obradne ho pokladá na kus plochécho kameňa a zatancujeme mu rituálny tanček, aby sa do večných lovíšť pobralo dôstojne. Nad tým, že nám podaktorým kvalitne šibe a už to nemôžeme zdôvodniť ani výškou, sa radšej ani nezamýšľam a rozpačito tancujem aby som nekazila kolektív. 

Skryť Vypnúť reklamu

----------------------------

Po tom, ako všetkých prestane hľadanie pokladov baviť, pokračujeme v treku do Jomosonu a stretávame maličkú čajovničku pri ceste. Na kole pri vstupe na dvorček je nastoknutá veľká jačia hlava s rohami namaľovanými na modro (dekorácia?) a stánok so skamenelinami. Dáme si čaj, ale chutí akosi čudne, ako keby bol poriadne vyúdený od dymu. 

-------------------------------

Odmietam sa hnať ako divá, keď sa predo mnou pretŕčajú úchvatné výhľady, a tak zaostanem a zakrátko kráčam spolu s Producentom (ktorý si všetko fotí) a Prakashom (ktorý uzatvára celú výpravu) posledná. Nachádzame sa v akomsi údolí, na rovine okolo ktorej sa týčia kopce ako nepreniknuteľné hradby. Pri pohľade na zasneženú čiapočku Daulághiri ma pichne pri srdci. Ako dlho si budem môcť ešte dopriať takýto luxusný pohľad na najvyššie hory sveta? Krížom-krážom sa cez planinu preháňajú džípy a motorky, víria prach, robia hluk a ja zisťujem, že motorizovaný svet mi po týždňoch panenského ticha a čistoty dosť prekáža. 

Skryť Vypnúť reklamu

Ani si neuvedomujeme, v akom hroznom hluku každodenne žijeme, najmä ak sa pohybujeme v meste. Už ho nevnímame a potom nám absolútne ticho pripadá čudné. A je aj dosť možné, že kvôli tomu celému neprestajnému rámusu, na ktorý sme si privykli, nepočujeme, ako sa nám svet prihovára. Naše zmysly už nedokážu postihnúť tie jemné frekvencie. Ohluchli sme z hluku premávky, kriku, rádia pusteného na plné „gule”, oslepli sme z neónových reklám, počítačových monitorov a blyšťavých supermarketoch. Sme hluchí a slepí a nepočujeme ako tráva rastie, ako si kamene ticho šepkajú a ako sa na nás smejú stromy. Všade okolo nás sú neviditeľné ultra a neviemaké žiarenia a vlnenia z televízorov, mikrovlniek, mobilov či laptopov a narúšajú náš prirodzený a vzájomný tok energie ako keď máte nahlas pustené rádio a do toho vám zazvoní telefón. Signál ruší signál. Možno preto mám pocit, že mi pobyt tu v Nepále dobíja baterky. Nie je tu nič, čo by rušilo prirodzenú výmenu energie. A teraz tieto džípy...Vraciam sa do dnešnej reality. 

Skryť Vypnúť reklamu

------------------------

Kravy a kozy sú odparkované v tôni pod stromami. Míňame vojenskú základňu obohnanú ostnatným drôtom, z ktorej mi naskočí husia koža, túlavé psy, úzke uličky a mierime k miestnemu letisku. Letisko v Jomosone je celkom maličké a je prirodzenou súčasťou lokálnej infrakštruktúry asi ako žehliareň bielizne vedľa obchodu so zmiešaným tovarom. Bývame päť minút od neho a i tak nepočuť žiaden lomoz. Prezrádza ho jedine nápis na kovovej bráne Jomosom Aiport v angličtine. 

-------------------------

Na obed máme kurací dhal bhát a mladého Nepálca trikrát výslovne žiadame, aby kura bolo bez kostí. Keď si objednávate akékoľvek jedlo obsahujúce kuracie mäso, treba Nepálcom prízvukovať, aby kura nemalo kosti, inak sú schopní pripraviť ho so všetkým čo k tomu patrí a nie je to teda pekný kulinársky zážitok. Obed zaklincujem sladkým lhassi, teda jogurtovým nápojom, ktorý chutí ako náš kefír. 

Pred obedom si stihnem struhnúť horúcu sprchu!

 Čo na tom, že celá mikrokúpeľňa veľkosti meter krát meter je utopená vo vode a drevené dvere do izby nedoliehajú, takže voda sa valí aj von a vpíja sa do koberca?

-------------------------------

Príjemné počasie láka von. Okrem toho, dnes sa rozlúčime s našimi šerpami a chceme im kúpiť nejaké darčeky, ktorými ich obdarujeme počas rozlúčkovej párty. 

Animovaná si v obchode vedľa hotela kupuje už asi päťdesiate baterky do kamery, ja stojím na priedomí a fajčím. Ostatní sú ešte v hoteli. Oproti mne, krížom cez ulicu (ktorá zasa nie je bohvieako široká) zastane celkom sympatický chalan. Vykľuje sa z neho Američan, ktorý je už dlhšiu dobu na cestách. Účelový tulák. Dobrodruh. Veľmi sympatické. Dá sa so mnou do reči. Cestuje sám, býva v našom hoteli, ale jesť chodí do susednej ubytovne, pretože tam je jedlo lacnejšie. Viac z neho nevytiahnem, pretože hotel vypľuvne Scenáristu a ten po zhodnotení scény podotkne: Teba netreba nechávať bez dozoru ani chvíľu!

Američan sa v rozpakoch vyparí. 

----------------------------

Túlame sa ulicou, nazízame do výlohy maličkých obchodíkov a žasneme. Na zaprášených policiach nájdete všetko možné: sladkosti typu Kitekat či Snickers, aj dva roky po záruke, elektronika pochybnej kvality leží bez ladu a skladu vedľa nádoby so sušenými jablkami. 

Producent nás vezme do obchodíka spojeného s penziónom a cukrárňou, ktorú už v ten deň pred obedom navštívil. Vraj tu robia kapučíno a lahodné koláče. Majiteľka, ktorú opisoval ako zlatú stvoru ( a vraj s ním až nemiestne flirtovala) sa na nás vrhne sotva vkročíme do dverí a až trochu priveľmi akčne nás vmanévruje do miestnosti s kaviarenskými stolíkmi a prinúti objednať si zákusky. Ale nepochodím zle. Horúci jablkový koláč a brownies roztápajúci sa na jazyku je veľmi vítaná forma nátlaku. 

-----------------------

S plnými žalúdkami sa vychytíme presnoriť jej malý krámik. Má tam snáď všetko, na čo si len spomeniete. Celú jednu stenu zaberá biela drevená knižnica s knihami, časopismi, ručne vyrobenými zošitmi, listovým papierom, mapami a písacími potrebami. Prebudí sa vo mne knihomoľ s neutíchajúcim smädom po literatúre a tak bruškami prstov prechádzam po ošúchaných a zažltnutých paperbackoch,pravdepodobne dedičstve desiatok turistických výprav. Nachádzam romány o horolezectve, sladké romance, rozprávkové knižky, dokonca malý slovník nepálskej konverzácie (ten je už môj!), staré Lonely Planets, knihy v angličtine,francúzštine, nemčine či dokonca poľštine. Na iných policiach sa vŕši kozmetika, staré socialistické Fáčka a tvrdé mydlá, pri nej sa tlačia rôzne druhy čipsov, čokolády Milka. O kúsok ďalej sa na hromade váľajú vlnené ponožky, pletené čiapky a pod stolom v plastikovom vedierku objavujem rozličné podivnosti, na ktoré ma ani nenapadá súhrnné pomenovanie. 

-------------------------

Z akčnej majiteľky sa vykľuje nekompromisná obchodníčka. Nepozná zľutovania a úsmevy ani náreky na ňu neplatia. Nedá sa obmäkčiť a nie je prístupná negociácii. Keď sa snažíme zraziť ceny, pustí sa do lamentovania, že je ťažko pracujúca a chudobná, hoci na prostriedku obchodu stojí obrovská drevená truhla (funkcia: pokladňa) do vrchu plná bankoviek. Keď nemáme presnú hotovosť a musí nám vydať, energická žena ponorí hornú polovicu tela do truhly a chaoticky z nej loví presný výdavok. 

Čudujem sa, že ženička vonkoncom nemá strach o svoju bezpečnosť. Osamelá žena, truhlica kypiaca peniazmi a obchod plný cudzincov. Lúpežné prepadnutia v týchto končinách sú asi neznámym pojmom. Dokonca ani keď po zotmení vypadne v obchode elektrika a v miestnosti ostane tma ako v rohu, ženu to nijako nevyvedie z miery. Prosto zapáli petrolejku a sviečky a dokončí transakcie. 

--------------------

Po návrate z nákupov telefonujem našim. Zvieram v ruke špinavé slúchadlo, vonkoncom nepočujem slabý hlas na opačnom konci linky a kričím, že som v poriadku a je tu super. Ponáhľam sa, pretože hovori stojí nekresťanské peniaze. Keďže však vypadla elektrika a nejde ani internet v neďalekej internetovej kaviarni, ozývam sa aspoň takto. 

----------------------------

Rozlúčka s našimi šerpami je smutno-veselá. Rozdáme im darčeky. Aby sa nepovadili, radí Prakash, rozdeláme nazbierané veci na hromady a očíslujeme ich. Každý nosič si vylosuje číslo a na základe neho mu bude pridelná kôpka s rovnakým číslom. Do „tomboly” venujem páperové rukavice, prací prášok, čelovku a cukríky. Niekto prihodí dokonca paštiky. Spolu sme sa im zložili na cigarety. Nosiči sa disciplinovane zoradili a jeden po druhom si losujú lístky. Sú nesmierne dojímaví, s tými svojimi srdečnými, dobráckymi tvárami, dôverčivými očami a nesmelým úsmevom. Na stole sa odrazu vyčaruje kartón piva. Karma vezme do rúk gitaru a o chvíľu už šerpovia trsajú ako najžiarivejší disko králi a vytiahnu na provizórny parket aj nás, konzervatívne Európanky. Na chvíľu sa zjaví aj ten Američan z ulice. Zabrnká na citar a keďže sa cíti nepatrične v prakticky uzatvorenej spoločnosti, zdekuje sa. (A ja hlúpa ostávam sedieť na stoličke a očami šibem po Producentovi, ktorému som výsostne ukradnutá). 

Američan teda odíde a nikdy viac ho nestretnem. 

O chvíľu do jedálne vojde stará Japonka a začne sa ponížene ospravedlňovať a plačlivým hlasom nás prosiť, aby sme sa stíšili, pretože niektorí hoteloví hostia by radi spali. Dokážeme to tak päť minút. Toto je náš posledný večer pod hrejivým objatím hôr. 

O čosi neskôr fajčím na streche ubytovne, dívam sa na ploché strechy domov a obrysy veľhôr v diaľke a odrazu na mňa doľahne smútok. Je mu smutno, že zajtra odlietame preč, smutno, že pomaly sa všetko končí. 

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

682 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Skryť Zatvoriť reklamu