20.11.2010, Braga, 3540 metrov nad morom
Dnes som skoro vypustila dušu! Kvôli vysokej nadmorskej výške sa aj inak ľahká chôdza mení na slimačie plahočenie a to, čo obyčajne trvá hodinu, sa natiahlo na celé dopoludnie. Vyrazili sme z dediny Upper Pisang a obchádzali jednu z hôr po vrstevnici. Krajina okolo nás sa skvie vo svojej drsnej kráse a podchvíľou nás zastavuje, aby sme s úžasom vstrebávali neopísateľné scenérie majestátnych hôr, kúpajúcich sa v ostrom slnečnom svetle nepálskeho rána. Za zvuku budhistických modlitebných mlynčekov (a môjho vystrašeného pseudospevu: Dolináá, dolináá) sme prekročili most. A potom to príde. Nad nami sa týči kopec, nič kolosálne, avšak pomerne drastický traverz so štyristometrovým prevýšením na krátkom úseku. Z nadmorskej výšky 3300 metrov nad morom sa vďaka tomu výstupu ocitneme ani nie v priebehu dvoch hodín vo výške 3700 metrov nad morom. Tak trochu „hardcore“. Aspoň pre mňa.
Vlečiem sa opito ako Armstrong na Mesiaci, prudký kopčisko nemá konca kraja. Mám som pocit, že stúpam celú večnosť. Moje nohy sa premenia na dva stĺpy vážiace snáď pol tony a pritom akoby boli vyrobené z trasľavej gumy. Nielen prudký výstup ale aj kolos menom Annapurna II., smejúca sa mi priamo do tváre, ma núti každú chvíľu prerušiť monotónnu rytmickú chôdzu pozostávajúcu z maličkých krôčkov, lapať po dychu a snažiť sa udržať na svojom mieste oči, ktoré mi vyliezajú od toľkej krásy z jamôk. „Som v Himalájach, skutočne som na streche sveta,“ neprestajne presviedčam samu seba, pretože polovica môjho vedomia tomu stále nemôže uveriť.
Asi v tretine kopca sa pristavíme pri starčekovi, ktorý predáva jabĺčka, plastové fľaše s vodou a kokakolou a suveníry. Obzeranie čačiek-mačiek využijeme ako blahodárnu prestávočku. „Zaber, zaber!” v duchu karhám svoje nohy, ktorým sa nechce pokračovať v ceste. Konečne sa ako predposledná ocitnem na vrchole kopca, stehná štípu od presilenia, pot v potôčikoch kĺže dolu chrbtom. Ale tá eufória. Mám to za sebou!
Čakala na nás zaslúžená odmena - posedenie pri čaji v rozkošnom hoteli s átriom obloženým drevom, naprostriedku ktorého trónila piecka. Presladený hustý mliečny čaj po tej drine chutí tak, ako nikdy predtým! Dedina Ghyaru, v ktorej sme sa ocitli, je zobrazením tradičnej nepálskej vysokohorskej kamennej dediny so všetkým, čo k tomu patrí. Dokonca sa dá považovať za jednu z najkrajších. Prejdeme krížom cez dedinu a po uzučkom prašnom chodníku obídeme ďalší kopec. Míňame osamelé budhistické stúpy a kláštory a pred nami sa otvára pohľad na jeden sedemtisícový masívny horský kolos za druhým.
Odrazu sa akoby z ničoho pred nami vynoria ploché strechy kamenných domcov Ngawal-u. Mestečko učupené medzi snežnými obrami svieti vďaka záplahe budhistických vlajočiek. Miestami prekračujeme špinavý sneh, úzkymi uličkami mierime k dvojposchodovému domu, kde nás čaká dnešný obed. Fúka silný vetrisko a agresívne kmáše vlajočkami. Pred vetrom sa skryjeme v malej jedálni na druhom poschodí, kam sme sa vyškriabali po drevenom „rebríku” a čakáme na prídel energie. Dnes v podobe zemiakov s vajcom. Gurmáni by horko zaplakali.
Po „výdatnom” obede ma pochytí akútny nedostatok energie a prvý raz za celý pobyt sa rozhodnem investovať do sladkej maškrty „západného” typu, do čokoládovej tyčinky Mars. „Naše” sladkosti sú inak v Nepále, najmä v horách, poriadne mastná záležitosť, ktorá pri pravidelnom nákupe značne prevetrá peňaženku.
„Obchod” predstavuje veľká drevená skriňa so sklenenou vitrínou na prízemí, ktorú okrúhla domáca v dlhej sukni na požiadanie odomkne, otvorí dvierka a odkryje tak police so skutočnými pokladmi - malé múzeum západnej civilizácie. Kokakolové a spritové fľaše, čokoládové tyčinky Twix, Bounty, Mars, nepálske sušienky, minerálky značky Everest, cigarety. Vytiahnem zaprášený modrý obal kokosovej tyčinky Bounty. Dva roky po záruke, čítam na zadnej strane. Vrátim ju naspäť a siahnem po inej tyčinke. Informácia na obale totožná. Kašlať na to, dospejem k záveru a do tretice vytiahnem pokrkvanú Marsku, nevenujúc dátumu spotreby na obale tentokrát najmenšiu pozornosť. Pre istotu. Malá tyčinka ma vyjde na čosi vyše eura. Šialená pálka v porovnaní s bežnými nepálskymi cenami.
----------------------------------------------
Trochu sme sa počas obedu pozabudli a keď sa definitívne rozlúčime s mestečkou Ngawal, je už pomerne neskoro. Súmrak visí na vlásku a nás ešte čaká šliapanie do dediny Braga, kde túto noc spíme. Fulmaya nás vedie inou trasou, než chodieva obvykle, pretože sa dopočula, že neďaleko Ngawalu, uprostred plání, poslušne sa klaňajúc majestátnemu zasneženému kolosu, sa rozkladá chlapčenská budhistická kláštorná škola. Červená strecha školy obdĺžnikového tvaru žiari uprostred krajiny nikoho a ničoho hádam na kilometer. Privítajú nás roztopašní chlapci, ktorí sa naháňajú za loptou a skupinky ich kamarátov, rúbajúci drevo. Jeden zo starších chlapcov nás ochotne zavedie do útrob školy a poukazuje nám triedu. Trieda má rovnakú tradičnú výzdobu ako budhistické kláštory a gompy, na stene visí obrázok dalajlámu a prevažnú časť miestnosti zaberajú školské lavice.
--------------------------------------------
“Moje deti sa budú volať Annapurna a Daulághiri. Alebo Sagarmatha. A budú chodiť do kláštornej školy uprostred ničoho,” sníva Fulmaya, ako prudkým traverzom klesáme do doliny, aby sme napojili na oficiálny chodníček do Bragy. Neskutočné, ako sa krajina neprestajne mení. Na poslednom úseku do Bragy míňame braliská čudesných tvarov s ešte čudesnejšími puklinami a výčnelkami a stormy pokrútené do bizarných podôb, neraz pripomínajúcich škaredých škriatkov s posmešne rozškľabenými ústami. Prechádzame cez poloprázdne dediny a domy bez majiteľov, ktorí zrejme odišli na zimu niekam, kde je teplejšie.
Do Bragy, dediny čo by kameňom dohodil od okresného mesta Manangu, dorazíme za tmy. Dedina v nadmorskej výške zhruba 3600 metrov nad morom, je rozdelená na dve časti. Pri ceste do Manangu sa rozkladá “turistická časť”, pozostávajúca prevažne z ubytovní a hotelov, kde spíme aj my. Druhá časť Bragy, skutočná dedina pozostávajúca z kamenných domčekov s plochými strechami, leží trochu od cesty, prilepená na príkru skalnatú stenu.
-----------------------------------------------
Teplá sprcha! Skutočná, nefalšovaná teplá voda tečúca cez vodovodný kohútik! Neverím. Fatamorgána! Včera sme všetci svorne sprchu oželeli v mene zachovania fyzického aj duševného zdravia a deň predtým som sa umývala na štýl veľkonočnej oblievačky– vedro s vodou, zatnúť zuby a ide sa na to. A dnes? Civilizovaná ružica na sprchovanie so solárnym ohrevom vyhriatou vodou, ktorej sa nikto z nás nevie nabažiť. Rýchlo sa tvorí poradovník,kto pôjde do sprchy prvý, kto druhý….Kolty sa zatiaľ netasia, teplá voda sa tvári, že vystačí pre všetkých.
Vyzerá to tak, že dnešná noc sa bude dať prežiť. Zatiaľ nám do izby nefučí, na oknách nie sú plastikové sáčky a piecka hore v jedálni veselo pukoce ohňom, ktorí domáci podchvíľou kŕmia jačími hovnami.
----------------------------------------
Okolo piecky sme vytvoríme kruh ľudských tiel vo flísových bundách. Pravidelne šuštia stránky bedekrov, románov a zápisníkov a nohy oslobodené od celodenného väzenia v trekových topánkach sa vystierajú k piecke. Čaká sa na večeru, dnes mimoriadne netrpezlivo. Chystáme sa totiž premiérovo ochutnať špecialitu - steak z jačieho mäsa. Jaky, dlhosrsté príbuzné miestnych kráv a tibetských býkov, obľubujú pastviny v nadmorských výškach nad 3500 metrov nad morom.
V nižšie položených oblastiach ich nenájdete. Pre tunajších obyvateľov majú multifunkčné použitie - nosia náklad, z ich vlny sa tkajú deky a laná, jačím trusom sa prikuruje v pieckach a ich mlieko a syry sú neoddeliteľnou súčasťou nepálskej horskej kuchyne. Na jedálnom lístku v tejto oblasti preto objavíte aj delikatesu, ktorú sa chystáme večerať - jačí steak, hoci jaky ako príbuzní posvätnej kravy sa v Nepále nesmú zabíjať. Neplatí to však pre prípady, kedy jak zomrie “samovoľne”, napríklad spadne z útesu. Vtedy je jeho mäso použiteľné. Vzhľadom na chúťky turistov je ročná “nehodovosť” jakov, ktorým sa omylom “šmyklo”, pomerne vysoká. Vysoká je ale aj cena jačieho steaku, je asi dvoj až trojnásobne drahší než “normálne jedlo”.
A ako chutí? Pripomína tvrdú hovädzinu, je čierny a tvrdý, akoby trochu pripálený, s jemne žuvačkovitou konzistenciou. Ako oblohu nám k nemu priniesli západniarske hranolky.
---------------------------------
Potrebujem si nabiť baterku vo foťáku a vďaka tomu vkĺznem na miesto posvätné, nezasvätencom zakázané - do nepálskej kuchyne. Elektrickými zástrčkami sa totiž v Nepále šetrí a na ubytovniach počas treku býva neraz jediná - umiestnená v kuchyni alebo v iných priestoroch, ktoré obývajú domáci a za jej použitie sa platí. Foťák a nabíjačku vopchám do ruky Prakashovi, aby to vybavil, ale o pol hodinu neskôr sa sama vkradnem do kuchyne skontrolovať stav batérie. Ako kuchyňa slúži neveľká ponúrá miestnosť,v strede tróni pec s jednou úbohou dvojplatničkou, na ktorej sa varí všetko jedlo - pre hostí aj pre domácich. Nečudo, že pri takýchto podmienkach príprava večere pre jedenástich ľudí trvá aj tri či štyri hodiny a raňajky sa objednávajú ešte večer.
Elektrická zástrčka, z ktorej trčí moja nabíjačka foťáku je umiestnená na stene nad pultom, na ktorom sa povaľuje veľká kopa krvavočerveného surového mäsa, pripraveného premeniť sa na steaky...Len naprázdno preglgnem. Neviem či mi je ľúto foťáku, že sa nachádza v blízkosti onej...„hmoty” alebo vlastného žalúdku, že onedlho tú „hmotu” budem mať na tanieri...
---------------------------------
Ak by čítala moja pľúcna lekárka tieto riadky, asi by ju nepotešili. Cigaretku som si zapálila aj vo výške 3700 metrov nad morom, ba dokonca aj vyššie. Jedna z teórií (asi vymyslená náruživým vstrebávateľom nikotínu) však tvrdí, že fajčiari znášajú vyššie nadmorské výšky lepšie ako nefajčiari. Pocit, že im do pľúc neprúdi dostatočné množstvo kyslíka zažívajú bežne aj v nižších výškach, a tak pre nich pocit „mám menej vzduchu”, nie je nič nové a šokujúce. Nemajú paranoju, že sa zadusia a podobne. Ja som so svojim zlozvykom nemusela prestať. Zvládala som to bez problémov, cigareta chutila ešte lepšie a intenzívnejšie a hlava sa mi krútila len mierne, pripomínajúc mi časy prvej opojnej cigarety so spolužiačkami na strednej, kedy sme tajne fajčili v parku pred školou, točiac jednu cigaretu do kruhu. Všetci členovia Partičky sú viac či menej fajčiari, aj moja maličkosť, Fulmayin priateľ a Fulmayin kamarát Janko. Nepreháňame to však, nie sme úplní blázni. Skôr fajčíme kolektívne. Zapáli sa jedna či dve cigarety a o tie sa stojac v kruhu, podelíme. Presne ako na strednej! Sladka puberta!
--------------------------------
Z jedálne vedie dvojo dverí. Jedny z nich na plavlač a do izieb a druhé na terasu. Napriek vražednej zime ma večerná atmosféra na streche sveta vyženie von. Sú tu tie najkrajšie hviezdy na svete. Máločo je fascinujúcejšie než nočná obloha pod Himalájami. Človek sa cíti maličký, taký nepatrný a nepodstatný, že aj jeho problémy sa scvrknú do veľkosti cestovného balenia a jeho mozgové závity sa dajú celkom prirodzene do pohybu. Premýšľa nad vlastnou smrteľnosťou a nad opravdivosťou svojich túžob a snov a nachádza možnosti a cestičky, aké predtým nevidel. Treba na to Himaláje? A prečo práve tu väčšina cestovateľov objavuje samých seba? Že by za to mohli tie hviezdy?
