Stretnutie s nezvestným

Dvadsiata časť nepálskeho denníčka. O tom ako som sa stratila v Káthmandú, o mladej bohyni Kumari,o hipíkoch na Durbar Square, Kláre Jarunkovej a o fiktívnom živote cestovateľa v zelenom menšestrovom saku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

2.12.2009, Káthmandú

Prebúdzam sa do posledného káthmandského dňa. Vyskočím z postele, vbehnem do studenej kúpeľne a z hrdzavej ružice na seba pustím prúd ľadovej vody. Teplá voda samozrejme netečie, ale za tie týždne v Nepále som, prinútená okolnosťami, dosiahla pomerne obstojný stupeň otužilosti, napriek tomu že som typ krehký, zimomrivý. 

Na hotelovom schodisku, chodbách aj v malej hale panuje ticho. Sľúbila som Scenáristovi a Producentovi, že im zaklopem na dvere ako suplovanie budíčka a tak zídem o poschodie nižšie, odkrútim si svoj sľub hoci netuším či ešte spia alebo sú už v meste. Bez raňajok vychádzam von do sviežeho hoci zasmogovaného rána a dobrovoľne sa strácam v labyrinte malých uličiek prebudeného Thamelu. Všetci sa vytratili z hotela a roztrúsili po uliciach Káthmandú, aby si užili posledné hodiny pred odletom alebo tak hodlajú učiniť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kráčam celkom sama, netušiac kam vlastne mierim. Nikto zo skupiny na mňa nepočkal, nikto sa ku mne nepridal a nikto sa nezaujímal o to, kam idem a čo budem robiť. Namiesto toho, aby som sa cítila mizerne a osamelo, všetko vo mne kričí radosťou. Konečne som sama! Slobodná, odkázaná len na seba. Moja samota nie je trest, ale darček, ktorým odmeňujem samu seba. 

Prečo sa vlastne tak veľmi strachujeme toho, že na chvíľu ostaneme sami? Vari sa obávame existovať len sami so sebou? Bojíme sa vlastných myšlienok? Alebo sa obávame toho, že niečo nezvládneme, pretože na blízku nie je nik, kto by nám pomohol, poradil alebo rozhodol a vyriešil problém za nás? A nie je potom chyba v nás samotných a v našej slabučkej dôvere v samých seba, než v samote samotnej? Okrem toho, veď vieme, že nikdy nie sme celkom sami...

SkryťVypnúť reklamu

Dovolím pestrofarebnému svetu vôní, farieb a zvukov aby ma spolu s ruchom rannej dopravy celkom pohltil. 

Prázdny žalúdok protestne škvŕka keď cez sklenenú vitrínu malej pekárne neďaleko Káthmandú Guesthouse obdivujem čerstvo napečené, chrumkavé pečivo a lahodne vyzerajúce koláče. Bez zaváhania vstúpim, objednám si kávu a koláč a posadím sa do malej záhradky. Kým mi útla Nepálčanka prinesie podnos s raňajkami, zapisujem si poznámky do svojho čierneho moleskina a s otvorenými očami snívam. 

Predstavujem si, že som cestovateľ, pútnik v príbehoch z kníh voňajúcich drevom, kníhkupcovými rukami a vekom. 

SkryťVypnúť reklamu

Volám sa Henri alebo Sam či Ethan. Nemám viac než tridsať rokov, ale tvár ošľahanú vetrom a životom. Som vysoký, tak trochu tajomný a voniam vodou po holení. Svedčí mi aj trojdňové strnisko, veď na cestách nemáte čas a príležitosť pravidelne prevetrať britvu. Som gurmán a dobrodruh s veľkým koženým ruksakom, kvalitnými topánkami a olivovo zeleným menšestrovým sakom, ktoré vo veľkých vreckách ukrýva ošúchané paperbackové romány. Večne sedím na terase malého rodinného hotela a čosi si čmáram do čierneho zápisníka. Na vysokom čele sa mi tvoria kúty z ustupujúcich vlasov a pavučina vrások, ako sa snažím sústrediť, zatiaľ čo sa mi o členky obtiera túlavá mačka. Na stole leží strieborná tabatierka s tabakom a podchvíľou sa načiahnem a ručne si ušúľam cigaretu. Som pútnik, ktorý sa chtiac-nechtiac namočí do každého dobrodružstva, hoci si len nevinne vychutnáva rannú šálku čaju. Cestovateľ, ktorý sa nikam nemusí vrátiť, ktorého nič netlačí a neobmedzuje. Nečakajú ho výčitky ani slzy či zlomené srdcia tých, ktorých zanechal ďaleko za obzorom v krajine z ktorej prišiel. Nežije minulosťou ani budúcnosťou ale prítomným okamihom. Volám sa Henri, Sam alebo Ethan a mojou najväčšou láskou je život. 

SkryťVypnúť reklamu

-----------------------------------

Vzďaľujem sa od hotela i kaviarne. V malom kiosku, v ktorom si číta ranné noviny bielovlasý starček, si na pamiatku kúpim dvojo nepálskych denníkov. Nedokážem prečítať ani slovo, ale to vôbec neprekáža. V neďalekom supermarkete natrafím na Mladomanželov. Obdarujú ma sladko-kyslým úsmevom, ktorý preventívne neanalyzujem. Netuším, či som v ich očiach za „tú zlú, ktorá paktuje s tými nemožnými Čechmi” alebo som OK. A vlastne je mi to jedno. Nahádžem do nákupného vozíka zopár kusov nepálskej prírodnej kozmetiky Himalaya. Bylinkový olej na vlasy, pleťové mlieko, masážny olej. Všetko na prírodnej báze. Prihodím pre kamarátov a rodinných príslušníkov kartón Surya, cigariet lokálnej výroby, ktoré podozrievam, že do nich Nepálci okrem tabaku primiešavajú aj jačí trus. Aspoň tak chutia. 

Ženská časť mojej dušičky ma zláka na nákupy a asi na hodinu sa stratím v hlbinách miestneho malého dizajnérskeho obchodíka, na ktorý ma upozornila včera Fulmaya. Očami hltám unikátne ušité šaty, originálne tričká, tkané šatky a krásne šperky, prstami prechádzam po bavlnených a hodvábnych materiáloch. Neviem sa nabažiť. Do skúšobnej kabínky si masovo odnášam v náručí kvantum oblečenia a nakoniec odchádzam z obchodu s vybrakovanou peňaženkou a obťažkaná dvoma veľkými taškami. 

Pomaly sa vraciam ku hotelu. V blízkom krajčírstve si nechám urobiť na pamiatku tričko s vlastným motívom a dokúpim ešte nejaké tretky pre našich. 

Hotelová hala zíva prázdnotou, niet tu ani nohy. Ale veď sme sa tu mali všetci presne o jedenástej stretnúť, aby sme šli spoločne omrknúť Durbar Square! Domáci sa len zmätene usmievajú a krútia hlavami, netušia kde je moja skupina. Nevedia nič o Fulmayi. Evidentne nerozumejú, čo sa ich pýtam. Ale sú milí. 

Čo teraz? Vystrelím späť na ulicu a zháňam rikšu. Nepálcovi, ktorý pri mne zastaví, stroho oznamujem, že mu nezaplatím za odvoz viac ako sto rupií. Súhlasí a tak sa vtesnám do malého kočiarika. 

Jazda rikšou uprostred vrieskajúceho a pulzujúceho Káthmandú kypiaceho životom, je jedna z mojich najkrajších spomienok na Nepál. 

Prakticky netuším kam ma chlapík vezie, či vôbec stihnem lietadlo, či sa celkom nestratím, či som niečo nepoplietla a nemala som radšej ostať v bezpečí hotela. Som sama, nikto nevie kde som, nemám mobil ani mapu ani dostatok peňazí.

A keď už sme pritom vypočítavaní toho čo nemám: nemám lásku, nemám prácu a momentálne ani priateľov.

Nie som milionárka ani supertalentovaný zázrak prírody, a ani svetová kráska. Ak by som svoj život okresala len na tento jeden jediný okamih, nemám nič. A najmä: som stratená, sama, neviem koľko je hodín, asi nestihnem lietadlo a žiaden chlap sa o mňa nestrachuje, nezúri, čo som to zasa vyviedla. 

Namiesto toho, aby mala parádnu depku, sa však usmievam od ucha k uchu, oči mi žiaria šťastím a cítim sa tak ako snáď ešte nikdy v živote. Šťastie sa zo mňa vylieva v mohutných vlnách a zaplavuje všetko naokolo. 

Svätyne striedajú obchodíky pre turistov, farebné sárí a bosé nohy miestnych sa miešajú s trekovými topánkami turistov. Túlavé psy oňuchávajú obrubníky na ktorých majú ženičky len tak, na špinavej zemi rozložený tovar na predaj. Motorky predbiehajú vozík s vychudnutým oslíkom, všade vládne lomoz a hurhaj. 

Túžim tú scénu zakonzervovať a podržať si naveky. Nikdy predtým som necítila tak intenzívne, že žijem. 

Naša vratká rikšička zapadne do poriadnej zápchy. Všetky dopravné prostriedky sú zlepené do veľkej nehybnej masy. Kolmo na našú ulicu sa odohráva akýsi protestný pochod a tak nemáme šancu na prejazd. Nalieham na taxikára aby otočil rikšu, vykormidloval zo zápchy a pokúsil sa dostať na námestie obkľukou. Hoci je najprv neochota sama, nakoniec ma poslúchne. Cestou míňame akési papalášske vozidlo ozdobené kvetmi, v ktorom sedia oficiálne sa tváriaci ľudia. 

Keď sa ulica vleje do námestia a pred nami sa otvorí Durbar Square so stúpami a pagodami, roztrasú sa mi kolená a po lícach mi začnú stekať slzy.

Aby ste rozumeli týmto riadkom - Durbar Square pre mňa nie je len také obyčajné námestie s peknými historickými stavbami. 

Bola som tu predtým už milión krát, i keď som si ho len v mysli utkala slovami z kníh. Pri čítaní románu Kláry Jarunkovej Stretnutie s nezvestným som hodiny a hodiny fantazírovala o zabudnutých deťoch kvetov, ktoré fajčievali hašiš na najvyšších stupienkoch svätyne, o stratených mladých dušiach skrytých v otrhaných sárí, ktoré bosými nohami vírili prach mystického Durbar Square. 

Durbar Square je fascinujúcim komplexom starých palácov a svätýň v srdci starého mesta postavených v priebehu 11. až 18. storočia. Slovo „durbar” by v preklade malo znamenať palác. Kedysi tu žil nepálsky vládca, ktorý spracoval svoje kráľovstvo z palácu Hanuman Dhoka, dokým nebol postavený jeho terajší kráľovský palác. Napriek tomu, že zemetrasenie v roku 1934 poškodilo mnohé budovy, väčšina bola zrenovovaná a toto námestie je dnes zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

To námestie zosobňuje červenú, tehlovú farbu a vonia korením - kardamónom a karí - a slobodou. 

S vodičom „mojej” rikše sa dohodnem, že sa o hodinu stretneme na rovnakom mieste pri jednej z majestátnych svätýň. Padá mi sánka a opantáva ma nesmierne magično. Námestie je rovnaké ako som si ho vymyslela v hlave. Hoci dnes tam už nenájdete tlupy hipisákov, skôr turistov, zaľúbené páriky miestnych, ktoré si tu dohadujú rande alebo žobrákov, stále v sebe nesie ducha minulosti. Dlažobné kocky si pamätajú kroky veľkých horolezcov a členov stoviek expedícií odhodlaných pokoriť najvyššie veľhory sveta. 

Vodiči rikší mi nanucujú svoje služby, ženy v pestrých sárí mi zasa ukazujú rozličné čačky. Odmietam so zdvorilým úsmevom a oni sa usmievajú tiež. 

Ten bruchatý Nepálec sa ku mne pritočí celkom nenápadne. Pýta sa ma, ako sa mi páči námestie a rozpráva mi úlomok z jeho histórie. Následne vyťahuje akýsi zápisník a strká mi ho pred oči so slovami: Sprevádzam veľa cudzincov, viem ti povedať veľa o meste. Naprv milo odmietnem jeho služby. Som tu len hodinu, hovorím, a potom odlietam naspäť do Európy. Nedá si povedať, chodí za mnou a vytrvalo nástojí na tom, že bude robiť môjho sprievodcu.

Nie! Hovorím rázne, ale zrejme toto slovíčko nepozná. Sleduje ma na každom kroku, vyčkáva na mňa na rohu ulice a neprestajne skúša. 

Na svoje vlastne prekvapenie nemám strach, ja, ktorá som odjakživa vďaka kombinácii génov a výchovy zľahka paranoidná a ustráchaná. Som sama, mladulinké belošské dievčatko, ideálna obeť. Fakt sa však nebojím, pretože v raji sa vám predsa nič zlé nemôže stať. A ani nestane.


Tmolím sa námestím totálne zhypnotizovaná dianím okolo seba, usmievam sa ako keby som si fičala na drogách a srdce mi prekypuje šťastím. Žasnem nad prepracovanou architektúrou svätýň a detailne vyrezávanými stĺpmi. 

Miniem palác bohyne Kumari. Kumari je podľa nepálskej tradície mladá žijúca bohyňa. Vyberá sa z mladučkých dievčatiek vo veku od štyroch do siedmich rokov. Bohyňou sa stane tá, ktorá úspešne prejde radom skúšok a rituálov. Pre nepálsku rodinu je veľkou poctou, ak sa ich dcéra stane mladou bohyňou. Celý národ ju uctieva a nepálska vláda ju finančne podporuje - až do momentu, kým bohyňa nedostane svoju prvú menštruáciu. Vtedy prestáva byť bohyňou a je prepustená zo svojich božských povinností. Po celý život si však so sebou nesie stigmu a vydať sa je pre ňu značný problém.

Hlavné námestie sa stáča smerom doľava a otvára sa do menšieho námestíčka posiateho holubmi. Naskytne sa mi takýto pohľad: naprostriedku medzi troma svätyňami leží posvätná krava (živá) a nevzrušene prežúva zatiaľčo ju v húfoch obklopujú stovky holubov. Holubov je toľko, že pomaly ani nevidno strechy svätýň. 

Priplichtia sa ku mne traja pomaľovaní guruovia - miestna atrakcia. Automaticky si ich odfotím. Svätí muži kráčajú s dobou a tak ku mne ekonomicky natŕčajú dlane. Ukradla som im foťákom dušu, tak musím platiť. Sto rupijí na hlavu. Čiže dokopy tristo. Nechcem problémy a je mi ich aj ľúto, tak im strčím do ruky sto rupijovú bankovku s tým, aby sa medzi sebou podelili. Viac im nedám, majú smolu. 

Vraciam sa k svätyni, kde sa mám stretnúť so svojim rikšom. Cestou ma oslovujú všakovakí Nepálci, mávajú na mňa a usmievajú sa. Nechcú mi nič predať ani vnútiť, len sú zvedaví a vypytujú sa odkiaľ pochádzam. „Ty si z Európy? Veď máš vlasy ako Nepálka,” hovorí jeden z nich a ja sa smejem. Je mi fajn a vykecávala by som s nimi hoc aj do západu slnka. Nemám však čas. 

Moj rikša ma poslušne čaká, kde sme sa dohodli a zavezie ma späť do Thamelu. V jednej z postranných uličiek natrafím na Fulmayu, Doktorku a Štyridsiatničku. Fulmayina tvár prezrádza rozčarovanie. Všetci sa kamsi stratili, nikoho som nevedela nájsť, hovorí. Myknem plecom. Čo už len na to povedať? 

Ani ja som nikoho nevedela nájsť. Možno preto, že som ani nikoho nehľadala. Je v tom rozdiel?


Nakoniec, po mesiaci stádovitého správania predsalen zvíťazila ľudská túžba po individualite a slobodnom rozhodovaní a v usporiadanom útvare turistov zavládla anarchia. Hurá. 

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu