25.11.2009, Muktinath, Bob Marley Hotel
Naša Šangri-La. Vymodlené miestečko. Raj všetkých trekerov, zabudnutých detí kvetov a huličov. Hotel Bob Marley v posvätnom mestečku Muktinath.
Bob Marley je naším cieľom odkedy nám o ňom Fulmaya rozprávala koncom októbra na chate Brnčalka vo Vysokých Tatrách. Mystické miesto, ktoré si zaslúžime navštíviť, keď prejdeme Thorong-La.
Svoj názov táto zvonka ošarpaná kamenná barabizňa na spadnutie nemá len tak. Na ručne písanom jedálnom lístku sa pomerne často objavuje rastlinka „cannabis” a steny niekoľko poschodovej budovy s drevenými trámovými podlahami sú pomaľované bizarnými kresbičkami. Úchylný ružový obláčik vedľa levitujúceho tigra a nadýchanej muffiny. Význam týchto malieb pochopíte až vo chvíli, kedy máte parádne „naložené”. A to nie je také zložité zrealizovať. Všetky jedlá, ktoré majú v názve slovo „Bob” alebo „Bobova špecialita” obsahujú trávu. A je ich teda požehnane. Bobova pizza, Bobov koláčik, Bobov špeciálny drink...
Objednávam si Rasta Tea, ktorý chutí ako tráva a je to vlastne tráva zaliata vrelou vodou, so žiadnym účinkom. Skrátka len tak, pre chuť. (Aj keď, kto by si už len dával „pre chuť” trávu, všakže.) K tomu ako hlavné jedlo jačí stejk, a keďže Bobov koláčik nemajú, pýtam si Bobov koktail, rozhodnutá ochutnať miestne špeciality. Sám majiteľ hotela príde za mnou uistiť sa, že s podobnými „špecialitkami” už mám životné skúsenosti a varovať ma, že drink bude fakt silný. Je.
Koktail chutí ako lahodná horúca čokoláda. Človek má chuť na jeden hlt vyprázdniť malý pohárik a objednať si ďalší, už len pre tú neodolateľnú chuť. Len smola, že chutný koktail má v sebe toľko trávy, že naši Kanaďania, ktorých sme tu opäť stretli ( a vrelo im odporučili tento hotel), si dali dva a už ležia na stole odpísaní. Skrátka sa nedá vypiť na kýble. Škoda.
---------------------------
Hotelom sa ozýva skvelá rocková hudba a reggae. Skvelá atmosféra na „chill out”, i keď pri fajčiarskej miestnosti za dverami plače akési dieťa.
Sme úplne paf, keď po týždňoch vidíme klasický splachovací záchod s plastikovým poklopom, čo na tom, že misa siaha do výšky kolien? Sme unesení aj zo sprchy s horúcou vodou, teda až do momentu, kedy sa naradostene vyberieme vykonať akútnu očistu.
Moja skúsenosť so sprchou v Hoteli Bob Marley vyzerala asi nasledovne:
Nabehnem euforicky do sprchy. Mydlo, špongiu ani oblečenie si nemám kam položiť, keďže kúpeľna pozostáva z miestnosti meter a pol krát meter, v strede je na stene namontovaný bojler, pod ním sa krčí malé umývadlo a hneď vedľa je rozbitý radiátor a okno. Žiadne vešiačiky na oblečenie a podlaha je mokrá, lepkavá a bohvie z akého dôvodu ju pokrýva nechutný červený koberec. Žiaden sprchovací kút, voda sa rozlieva po ploche celej podlahy. Síce mi bolo avizované, že v sprche tečie teplá voda, na detail, že voda nie je teplá, ale doslova vrelá, sa už akosi zabudlo. Keď otočím kohútikom, na bojleri nad miniatúrnym umývadlom začne naskakovať číselný údaj o teplote vody. Pri 45 stupňoch Celzia krajne znervózniem. Teplota povážlivo stúpa a už to prestáva byť sranda. Problém je aj v tom, že okno v kúpeľni je rozbité a dnu prúdi neskutočne mrazivý vzduch, ktorý celkom paralyzuje všetko živé, čo je mimo dosahu vrelého prúdu vody zo sprchovej ružice - čo sa však dá vydržať tak desať sekúnd, ak človek zrovna netúži po popáleninách prvého stupňa. Výsledný efekt je teda ten, že v kúpeľni je neznesiteľná zima, ale nemôžem sa zohriať pod sprchou, lebo tá je vrelá. A nemôžem sa ani normálne osprchovať, lebo akonáhle uskočím od prihorúcej vody, po hlave ma plesne hnusná mrazivá zima. A aby toho nebolo málo, na strope je veľký plesnivý fľak z ktorého v pravidelných intervaloch kvapká vyzrážaná para a na nohy sa mi lepí mokrý koberec. Vďaka bohu za kroksy. A keď vychádzam zo sprchy, strašne sa smejem.
-------------------------
Smejem sa aj zhruba o hodinu a pol neskôr. V sebe mám Bobov drink, kúsok Scenáristovej špeciálnej pizze a tri šluky z hašišovej cigarety, ktorú ktosi vyčaroval na terase. Najprv sa mi zdá, že sa so mnou nič nedeje. A odrazu pozorujem špičku Scenáristovej cigarety. Konček prenikavo svieti a mám pocit, že sa veľmi rýchlo pohybuje. Hypnotizujem očami každý jeden pohyb. O pár minút neskôr už len bez slova sedím pri dlhom jedálenskom stole, pod ktorým horí malá výhrevná piecka, neschopná ani malíčkom pohnúť. Všetko vnímam cez ťažký mliečny závoj. Zdá sa mi, alebo sa naozaj všetko vlní?
Fulmaya sa posadí vedľa mňa. Pravdepodobne je jediná, ktorá neochutnala žiadnu z Bobových špecialitiek. Zhruba po desiatich minútach sa pýta: „A kde je Barbora?” A ja jej na to priamo do ucha: „Sedí vedľa teba.” Skoro spadne z drevenej lavice.
Ďaľší dôkaz, že som občas neviditeľná. A možno nie občas, ale často. Ako to len sakra robím?
------------------------
Odrazu mi je desivá zima na nohy. Nepálčanka, ktorá prišla prikúriť do piecky zmizne pod stolom a zdá sa mi, že už odtiaľ nevyjde. Vôbec si necítim telo a mám nutkanie ísť preč od stola. Nedokážem si však ani vypýtať od Animovanej sestry kľúč od izby. Nemám hlas! Aspoň tak sa mi zdá. Sestrička nakoniec pochopí, čo chcem, zoberie od Animovanej kľúč a podá mi ho. S nadľudským úsilím sa mi podarí vstať a zachovať balanc. Kanaďania pri vedľajšom stole sa nehýbu. Na schodisku, cestou do izby stretnem Scenáristku a Milovníčku zvieratiek. Práve dohrali biliard. Pýtam sa ich, ako sa dostanem do izby. „No to musíš ísť okolo muffiny a zahnúť vedľa tigra do ľava...” znie odpoveď. Prechádzam okolo malieb a strašne sa chechocem. Neviem prestať, bolí ma z toho brucho.
--------------------
Zaleziem do spacáku a zdá sa mi čosi o čerešniach. Uvedomím si, že som si nevyčistila zuby a keď sa nado mňa ktosi nakloní, budem mať nevábny dych. Kto by sa nado mňa akože mal nakloniť, tam moje myšlienky veruže nesiahali. Irituje ma medzera svetla medzi dverami. Tie dvere nedoliehajú. Nemôžem ani zamknúť, lebo Animovaná sa nedostane do izby. Mám neprestajný pocit, že nado mnou ktosi stojí. Moje telo sa odlepuje z postele.
------------------
A potom si spomeniem, čo ma v ten večer rozosmutnilo. Z rečí som sa dozvedela, že Producenta doma čaká priateľka. Neviem, prečo by práve táto informácia mala spôsobiť pokles moje nálady, ale práve to sa asi stalo. Aspoň tak si to vysvetľujem ležiac v spacáku. A potom ešte tú moju zhúlenú myseľ napadlo, že po dnešnej noci, keď som sa tak strašne zložila, už nemám čo stratiť. Samu seba som stratila už dávno, napadá ma vzápätí, len nevedno kde. Som nechutne patetická, pomyslím si.
Musím čo najrýchlejšie zaspať.Ráno je fakt múdrejšie večera. A najmä keď máte v sebe konskú dávku trávy.
Poznámka: Možno bude nutné poznamenať toto, aby nedošlo k zlej intepretácii: Táto časť denníčka nemá navádzať na užívanie marihuany ani ju propagovať. Skrátka len opisuje, čo sa prihodilo.
