Do Thajska som zablúdila z troch príčin. 1) Túžila som po nefalšovanej thajskej banánovej palacinke, akú si hlavný hrdina románu Alexa Garlanda „Pláž” kúpil v stánku na Khao San Road. 2) Ktosi mi nakukal, že Thajsko je bránou do Ázie, a aby Cukrová princeznička, akou som vtedy bola (a možno stále som) rozdýchala kultúrny šok sprevádzajúci objavovanie Ďalekého východu, Krajina úsmevov je na adaptáciu priam ideálna, pretože chapadlá globalizácie a masový turizmus do nej zasiahli spomedzi všetkých krajín tohto regiónu najvýraznejšie. 3) Vŕtalo mi v hlave, ako je možné, že kamenná budhova hlava vrástla do kmeňa stromu v kráľovskej Ayutthayi.
Štvrtok, november 2008
Smrad! Lomoz! Hurhaj! Po špinavých chodníkoch sa dá sotva kráčať. Sú úzke a drvivú väčšinu plochy chodníka zaberajú stánky, sčerneté plastové stoličky a zhrbení domáci, ktorí sediac na vlhkých chodníkoch kdesi medzi vyhodenou zhnitou zeleninou a koženými sandálmi náhliacich sa turistov hltajú misku pražených rezancov s vajíčkom. A aby toho nebolo málo, plynulý presun po chodníkoch blokuje aj nespočetné množstvo stánkarov, ktorí celý deň tlačia ten svoj stánoček s ovocím, ananásom na špajli, kokosovými orechami či dokonca rôznymi druhmi mäsa.
Thajci jedia stále a všade. Za chôdze náhliac sa za povinnosťami dňa, na udupanej hline chlípu polievku, na vratkých drevených stoličkách balancujú s misou pariaceho sa jedla uprostred ulice, na vlakovej stanici čakajúc na vlak otáčajú na paličkách rezance...Na každom kroku natrafíte na vývarovne, bufety a stánky s jedlom všetkých kategórií.
Z niektorých stánkov sa rinie taký zápach, až ma napína na vracanie. Pripomína mi sladkastý zápach mŕtvol, ktovie prečo. Ovalená tým smradom mám pocit, že tie tri týždne v Thajsku asi neprežijem bez psychickej ujmy a drastického úbytku na váhe. Zápasím s paranojou, že chytím pestrú paletu chorôb so salmonelózou na čele, pretože čosi také ako chladničky v Thajsku zrejme neexistuje a vajíčka s mäsom sú vystavené na obdiv prudkému slnku celý deň. Ani nehovoriac čo za mäso sa nachádza v tých špízoch. Akási dobrá duša mi pred odchodom do Thajska prezradila veľmi užitočnú informáciu, že obyvatelia Bangkoku riešia problém premnožených potkanov tak, že ich v noci chytajú a potom z nich robia rozličné dobroty, ktoré predávajú na vozíkoch na ulici. Silno zvažujem, že zamierim do najbližšej nonstopky a zásobím sa suchármi na celý pobyt. Chvalabohu si to neskôr rozmyslím.
Po uliciach sa v rozpore s akoukoľvek logikou dopravnej premávky neprestajne preháňajú začmudené motorové rikše trúbiace na všetky svetové strany, farebné taxíky ovešané budhistickými ozdôbkami s plyšovými volantami, ktoré vám zastavia v sekunde len čo po nich náhodou hodíte okom.
Na každom kroku sa doslova potknete o psa. Všetky do jedného pôsobia zanedbano a prašivo, i keď vraj vlastne túlavé nie sú. V Bangkoku sú len skrátka kolektívnym vlastníctvom ulice či štvrte, nepriväzujú sa civilizovane na vôdzku. Otupené teplom sa povaľujú v tieni vyblýskaných hotelov, skromných drevených obydlí alebo farebných obchodov. Prípadne sa malátne ťahajú hore ulicou. V najhoršom prípade skončia ako niečia večera. V Bangkoku je ich neúrekom, podľa môjho skromného názoru by sa toto hlavné mesto Thajska mohlo pokojne premenovať z Mesta anjelov na Mesto psov, to by však už neznelo tak honosne, všakáno.
----------------------------
Naše ubytovacie zariadenie je asi jediné, ktoré možno vo štvrti Banglamphu, turistickej mekke, definovať ako hotel. Hneď vedľa s našou ulicou susedí preslávená Khao San Road, raj batôžkarov, nezávislákov, hippiesákov a voľnomyšlienkarov. Nabitá ľudskými telami, neónovými svetlami, nočnými aj dennými podnikmi, obchodmi so suvenírmi, stánkami a bizarnosťami.
V reštaurácii neďaleko nášho hotela sa zoznamujem s thajskou kuchyňou. Kuracie rizoto s kúskami ananásu, kešu orieškov a cibule servírované vo vydlabanom ananáse a kokosová šťava priamo z prekrojeného kokosu ma presvedčia, že to možno s mojim predsavzatím v Thajsku hladovať predsalen nebude také vážne. Andrej zasa skúša tradičný thajský pokrm pad thai, teda pražené ryžové rezance s drvenými orieškami, sušenými krevetkami, kuracím mäsom, bambusovými výhonkami poliate limetkovou šťavou. Obsluhuje nás vysoká krásna Thajka s dokonalým telom a hustými čiernymi vlasmi, po ktorej Andrej hádže očkom do momentu, kým neotvorí ústa a hlbokým mužným barytónom nezahlaholí: Už máte vybraté?
Po večeri slastne odfukujeme, keď sa odrazu pri našom stolíku objaví malé dievčatko, krásne ako obrázok, s kyticou červených ruží. Doslova sa na mňa vrhne, objíma ma, kreslí mi do zošita obrázok, čmára mi prstom po ruke, s dospelácky vážnym výrazom v tvári mi masíruje šiju. Mám sto chutí si ju adoptovať, je na zožratie rozkošná. Teda až do momentu, kedy sa z nej vykľuje šikovná, vypočítavá biznismenka, ktorej sa mália peniaze, ktoré som jej v návale clivoty a dojatia vtisla do malej kakaovej rúčky. To je málo! Ešte! Viac! hnevá sa a natŕča ku mne dlane.
Peniaze jej dať odmietam, bohvie komu ich zanesie. Ponúkam jej však žuvačku. Malá je však evidentne dobre vyškolená, pretože zdvorilo odmieta a porúča sa o stôl ďalej. Srdce mi trhá a snažím sa nemyslieť na to, čo z nej vyrastie a aký osud to krásne dievčatko čaká.
