29.11.2009, Chitwan, džungľa
Animovaná ostáva vďaka svojej kamere a duši režisérky v Pokhare. Chystá sa točiť z helikoptéry svetový rekord v akrobacii. My ostatní bez kamier balíme svojich päť slivák (po včerajších nákupoch je môj ruksak povážlivo ťažký) a nasadáme do rozheganého dopravného prostriedku, ktorý ani nemôžem nazvať mikrobusom, pretože by som mu lichotila. Ruksaky šikovní porteri uviažu ako inak lanami na strechu. Necestujeme dlho, čochvíľa sa ocitneme na miestnej autobusovej stanici. Ehm, stanici...Na blatistej ploche ohradenej krehko pôsobiacim plotom sa tlačí jeden krikľavo pomaľovaný autobus na druhý a okolo nás sa tlačia predavači ovocia, pečiva a vody. Naše ruksaky ladne putujú vzduchom zo strechy mikrobusu na strechu jedného zo vzorovaných autobusov (pop art?) bez toho, aby sa dotkli zeme. I šikovní sú tí Nepálci, zruční. Dochviľní však ani náhodou. Náš autobus smer Chitwan mal odchádzať o pol ôsmej a samozrejme, že ešte o štvrť na deväť trčíme na stanici a nič sa nedeje.
Pripomenie mi to celkom vtipnú historku jednej mojej dobrodružnej kamarátky, ktorá pred časom cestovala naprieč Pakistanom. Keď dorazila na autobusovú stanicu a vypytovala sa na autobus do miesta XY, jeden z miestnych ju zaviedol dozadu poza budovu k chlapíkovi celému čiernemu od motorového oleja, ktorý sa horlivo hrabal v kope šrotu. Petra sa ho pýta, kde je jej autobus a kedy odíde. Chlapík sa naširoko usmial, posunkom ukázal na kopu šrotu a lámanou angličtinou odpovedal: „Ten minutes madam, no problem.”
Ruksaky sa uvelebia vedľa klietky so sliepkami, kufrov, stohov slamy a koša s ovocím a my sa uvelebíme vo vnútri gýčovo vyzdobeného autobusu (ktorý má dokonca klimatizáciu!!!).
Putovanie do Chitwanu trvá vďaka slimačej rýchlosti autobusu, ktorý evidentne melie z posledných, niekoľko hodín. V rámci cesty je nám udelená jedna milosrdná cikpauza, kedy do seba kopneme sladký čaj a vystojíme si spolu s Nepálcami frontu na nevábne sociálne zariadenia. Drhnem si ruky antibakteriálnym mydlom ako o život, pretože tá toaleta vyzerala tak, akoby sa v nej koncentrovali všetky mikróby, vírusy a prenosné choroby sveta.
Chitwan je džungľa na juhu krajiny. Samá rovina, po horách ani zmienky. Tak trochu šok po vcelku dlhom pobyte v osemtisíckach. Plochá krajina, políčka, domy, záhradky a džungľa, hustý šťavnatý porast s nosorožcami, tigrami, slonmi a dokonca aj ťavami. I keď nechápem ako sa do toho celého zamontovali ťavy.
----------------------------
Fulmaya nám niekde cestou do ubytovne zodpovedne vysvetľuje, že nie je nezvyčajné natrafiť na nosorožca, ktorý si to s kľudom Angličana vychádzkovým krokom šinie ulicami. V prípade, že sa ocitnete zoči voči tomuto nie práve priateľsky naladenému tvorovi, musíte utekať cikcakovito (prichádza názorná ukážka), pretože toto milé zvieratko sivej farby má vraj síce prenikavý čuch, ale chabý zrak a ak budete bežať cikcakovito, bude mať dosť veľký problém na vás zaostriť. Tým pádom máte akú-takú šancu že z toho vyviaznete relatívne nepoškodení.
Dediny tu dole na juhu sú celkom iná káva ako horské osady schúlené v náručí veľhôr. V Chitwane žijú ľudia v domčekoch pozliepaných a utľapkaných z hliny, ktoré často nemajú žiadne okná. Svojská prevencia voči malárii, ktorá v tejto oblasti onehdy spôsobila parádne čistky. Domčeky ma neprestanú fascinovať ani keď sa neskôr ideme prejsť naprieč dedinou smerom do národného parku. Pripadám si, ako keby som prišla kolonizovať inú planétu.
----------------------------
Po obede nás čaká výlet do džungle. Na slonoch. Jazdu na slonoch som už zažila v Thajsku a tak mám obavy. V džungli neďaleko druhého thajského najväčšieho mesta, Chiang Mai, som utrafila pažravého slona, na ktorom sme sedeli len sami dvaja a jedinou „istotou”, že sa s nami vrtošivé zviera nerozbehne do džungle bol malý vetchý starček. Snažil držať tempo so slonom, šibal ho prútom a vykrikoval: Há! Keby si slon zmyslel, že sa s nami vyberie ktoviekam, starček by nemal žiadne páky, aby ho udržal v príslušných medziach - to som si uvedomovala počas celého výletu. Kým sme mali banány, tak sa to ešte relatívne dalo. Lenže slon si pýtal banán každé dve minúty, hmatkal vlhkým chlpatým chobotom pri našich nohách a čakal, kým mu dáme ďalšiu porciu. Keď sme sa zdráhali, trucovito zastal alebo začal šklbať listy zo stromov až nebezpečne blízko zrázu. Alebo nám poriadne zaslinil a zaslizovatel topánky končekom svojho chobota, ktorým sa snažil vynútiť si nejaké jedlo. Banány teda čoskoro došli. Buďme presní: došli v priebehu desiatich minút, na našu smolu práve uprostred vcelku stŕmeho kopca. Sloník zastal, čakal, ňuchal. Žiaden banán neprichádzal, tak sa odul a patrične sa podľa toho správal. Mala som pocit, že sa každú chvíľu ocitnem na zemi, čo by z tej výšky veruže nebol najlepší scenár.
Nepálske slony sú však čosi celkom iná káva.
Na každom poslušne čakajúcom slonovi je pripevnené sedadlo v tvare štvorca lemované dreveným zábradlím. Pripomína mi ohrádku. Vystúpim na malú drevenú plošinu a z nej opatrne prejdem do „ohrádky”. Dohromady sa nás na sedačku zmestia asi štyri kusy človečiny. Slonov „šofér” mu sadá za hlavu.
V Nepále to máte tak - slony a ľudia sú spolu často nerozlučne spätí, nažívajú spolu od detstva. Majiteľ slona má svoje zvieratko od narodenia. Inak povedané, malé sloníča rastie spolu s chlapčekom a keď sú obaja veľkí, slon je pre svojho pána aj zdrojom zárobku. Do denníčka si v ten večer píšem: Keď sa narodím v budúcom živote, chcem byť šťastným Nepálcom, ktorý vlastní slona. A pod to ďalšiu vetu: Alebo proste len chcem slona.
Niet divu, že slony sú symbolom šťastia. Vyžaruje z nich neskutočná pozitívna energia a sú také chutné, že sa pri nich voľky-nevoľky musíte usmievať od ucha k uchu. Kráčajú pomaličky, majestátne, na štýl „žiadne stresy, nič ti neutečie”, hoci som čítala, že vedia parádne behať, keď príde na to. Na dotyk je evidentné, prečo ich volajú hrubokožce. Nepomohli by im ani tony hydratačného krému. Z hlavy im vyrastá trs chĺpkov a vláskov, ktorý pripomína ofinku a ich oči sú dve hlboké studne, ktoré vám dokážu prezradiť veľa, ak sa dívate pozorne.
---------------------------------
Štvorica slonov kráča ulicami a mieri k bráne národného parku. Delím sa o slona s Fulmayou a ešte akýmisi cudzincami. Vedľa nás kráča slon s ďalšími členmi výpravy. Na jednom zo slonov sedia štyria mladí Indovia. Šuštia vreckom s čipsami a keď ich dojedia, obal len tak hodia na zem, ako keby sa nechumelilo. Podobný scenár sa zopakuje aj s ďalšími odpadkami. Pohoršene na nich zazeráme a Fulmaya mi hovorí, že toto je typické správanie mladých zazobaných Indov. Výchova a ekologické cítenie im nič nehovorí, rozhadzujú prachy a chodia do Nepálu na dovolenky, kde len robia cirkus, znečisťujú krajinu a správajú sa, akoby im tu všetko patrilo.
---------------------------
Stretávame vysokú zver, čudesné pokrútené stromy a akési vtáky. Skutočným dôvodom, prečo sa potulujeme po nepálskej džungli je však nosorožec. Občas sa výprave pošťastí a zahliadnu ho aspoň v diaľke, niekedy majú smolu a z džungle sa vracajú s dlhým nosom. Nám sa pošťastilo a natrafíme na nie jedného, ale troch! Jeden je pri nás dokonca až neuveriteľné blízko, čumí do trávy a tvári sa, že sme vzduch. Vyzerá ako nakreslený, nemôžem uveriť, že vidím reálneho nosorožca v jeho prirodzenom prostredí a takto blízko. Pred slonmi má nosorožec rešpekt, predsalen, vyrátal si výšku, hmotnosť a možné škody a zhrnul si, že tráva je predsalen zaujímavejšia.
Ako si to šinieme naprieč neveľkou lúkou, odrazu sa začne diať niečo čudné. Náš slon vedie skupinu, derie sa dopredu a sloních kolegov necháva za sebou. Odrazu začujeme čudné zvuky a pocítime nepokoj. Otočíme sa a vidíme, že dva slony sa tak zvláštne pohybujú. V tom sa ozve ohlušujúce trúbenie a jeden zo slonov sa správa, akoby sa už-už šiel rozbehnúť.
Keď neskôr zisťujeme, čo sa stalo, majiteľ nervózneho slona so smiechom zodpovedá, že jeden so slonov skrátka dostal chuť na sex a tak to skúšal na samičku, ktorá bola po ruke. Tá ho však odmietla, ani mu nedala šancu jej dvoriť. Chudáčisko, musel odmietnutie predýchať.
------------------------------
Na večeru skočíme do jednej z miestnych reštaurácií. Teraz, keď tu nie je ani Animovaná, ma Partička ignoruje už úplne. Ktovie prečo. Alebo viem, s Animovanou možno ako jedinou som dokázala normálne komunikovať bez toho, aby som sa cítila ako idiot. Sedím na konci stola, čakám kým nám prinesú jedlo a neviem čo mám robiť. Ako keby som sa zablokovala, neviem o čom a s kým mám zapriasť rozhovor, hoci by som veľmi rada. A obyčajne s tým nemám najmenšie problémy. Cítim sa odrazu celkom neznesiteľne a tak vstanem od stola a vyberiem sa do neďalekej internetovej kaviarne cez ulicu. Predstavte si,že v džungli, kde nemajú normálne domy, len akési kopy hliny bez okien, na druhej strane prevádzkujú internet. Neskutočné.
Kamarátka Mon je online. Srdce mi poskočí radosťou a asi päť minúť četujeme. Náš rozhovor je banálny a stručný, žiadne zdieľanie hlbokých zážitkov, pretože čas je obmedzený a internetové pripojenie ešte obmedzenejšie. Jednoducho nedovolí hlbšiu konverzáciu. Aj tak však na mňa virtuálne spojenie s Mon, byť krátkodobé, pôsobí ako enormná energetická vzpruha. Doslova ma nakopne. Odrazu mi docvakne, že keď niekto skrátka nie je moja krvná skupina, ťažko budem tlačiť na pílu. Nemôžu ma mať všetci radi a ja nemôžem mať rada všetkých. A to, že niekomu nesadnem ešte neznamená, že som menej človekom.
Čosi sa vo mne láme, prebúdza, v hlave sa mi urobí: klik-klik-klik. A ja si odrazu uvedomujem, ako nesmierne si užívam samotu. Najradšej by som tu bola sama, len s jedným sprievodcom. V duši cítim nesmierny pokoj. Po dlhých týždňoch mám odrazu „ťažko v paži.” Vrátim sa na svoju stoličku v reštaurácii, už na mňa čaká tanier s jedlom, z ktorého sa masovo parí. Ani neviem čo to bolo. Neunúvam sa zapojiť do rozhovoru, ani ho rozbiehať. Skrátka si len sedím, som ticho a neriešim.
Po večeri sa ide na pláž. Teda minimálne Partička, Fulmaya a jej priateľ. Pláž je honosný názov pre breh rieky, na ktorom sú rozložené ležadlá a funguje tu akýsi pofidérny plážový bar. Na stolíkoch vedľa ležadiel je lepkavá plastiková ponuka miešaných koktailov. Objednám si jeden a potom opäť vnímam samotu, hoci sedím na sedadle vedľa Scenáristu. Nikto ma nezapája do diskusie, nik ma nevníma. Opäť som neviditeľná. No už mi je to jedno.
Dvíham kotvy, želám všetkým dobrú noc a sama kráčam do hotela. Hoci odpadávam od únavy, pred sprchovaním sa len tak natiahnem na posteli, zapálim si a píšem tieto riadky. Po stene behá veľká jašterica a na oknách sú sieťky proti komárom. Je neskutočné teplo. A mne je fajn.
