14.11.2009, Hotel Shree Tibet, Káthmandú, Nepál
Zapĺňam prvé riadky svojho malého čierneho moleskina a pod oknami mojej sparťansky zariadenej izby v hotelíku Shree Tibet hučia autá, motorky, vytrubujú bicyklové rikše a všetko, čo je schopné pohybu po káthmandských cestách - necestách. Do okien sa spolu s huriavkom opiera melódia od Pink Floyd. Rocková klasika sa mieša s modernými vypaľovačkami z neďalekých putík a kradne mi spánok, po ktorom prahnem. Prekvapivé, keďže maoisti ovládajúci krajinu ôsmich osemtisíciek zaviedli zákaz akejkoľvek zábavy v podnikoch po desiatej večer a rovnako údajne nariadili aj zákaz vychádzania. Posledné pivo vám čašník prinesie pred desiatou a do jedenástej si ho môžete ešte v pokoji vypiť. Potom obsluha značne znervóznie a taktne či menej taktne sa vám usiluje dať najavo, že nastal čas opustiť scénu. Zdá sa však, že maoisti sú k turistom zhovievaví, turista je v Nepále ešte stále veľký pán. Prirodzene, cudzinci prinášajú jednej z najchudobnejších krajín sveta peniaze a tými nepohrdnú ani do červenej odetí maoisti.
Teraz mám pocit, že zábava, ktorá sa mi tlačí do izby nemá konca kraja. Trochu znepokojivé, potrebujem spať. Ráno o šiestej dvíhame kotvy, zamávame sympatickým tibetským majiteľom hotela Shree Tibet a unikáme pred smogom a ruchom Káthmandú do hôr.
Z okna na revanš stúpa k smogom zalepenej oblohe cigaretový dym a moje myšlienky, ako sa usilujem zrekapitulovať dnešný, pomerne náročný deň.
Z neidentifikovateľného miesta za oknom mojej izby sa ozýva melódia I’ll be missing you, no to vám poviem, že mi okrem pár hodín slastného spánku nechýba absolútne nič. Práve naopak. Všetko som odhodila, nechala v Európe napospas svojmu osudu a utiekla sem, na strechu sveta, do Budhovho rodiska. Na inú planétu. Slastný to pocit!
--------------
Dohromady nás je trinásť. Vieweghoví účastníci zájazdu. Vidíme sa poniektorí prvý, druhý, tretí či štvrtý krát v živote. Dlhšie sa nepoznáme, teda ako ktorí. Postavičky s vlastnou hlavou, pohnútkami a prezývkami, ktorými som ich na zachovanie akej takej anonymity v rámci slušnosti obdarila. Fulmaya, organizátorka celej výpravy. Fulmayin priateľ. Trochu upätí, trochu pedantní mladomanželia, pre ktorých je táto expedícia svadobnou cestou. Kultivovaná rozvedená štyridsiatnička, ktorú na trek inšpiroval článok v jednom českom glosy magazíne a do Káthmandú priletela už týždeň pred nami. Húževnatá, energická pani doktorka, milovníčka hôr, ktorá na treku oslávila šesťdesiatku a fascinovala svojou otužilosťou - hádam jediná bola schopná sprchovať sa na treku aj v tej neznesiteľne ľadovej vode a proklamovať, že je to veľmi zdravé. Ja. Fulmayna animovaná sestra, ktorá o našej výprave točila dokument a s kamerou aj spávala. A potom tu bola Partička, českí kamaráti Fulmaynej sestry. Žiadni zarytí športovci, trekeri či absolútni milovníci hôr. Práve naopak, takmer do jedného mestské “dítka”, z umeleckého fachu. Do Nepálu sa dostali tak akosi náhodou. “To jsme na jaro kalili na nejaké párty a Fulmayna ségra najednou říká, že na podzim pojede do Nepálu a jestli nechceme jet taky. V té chvíli se nám to přišlo jako dobrej nápad, tak jsme si řekli: proč ne? Pojedem do Nepálu. O den pozdějc sme se jeden druhýho v ťěžký kocovine ptaly: ty vole a ty víš, že jsme slíbili jet na podzim do Nepálu? A bylo to,” objasnil mi jeden člen Partičky, scenárista sitkomov, ako to s nimi vlastne bolo. Partička pozostávala zo Scenáristu, Punkového producenta, ku ktorému sa Scenárista po rozvode nasťahoval, Sestričky z nemocnice a Milovníčky zvieratiek, Sestričkinej kamarátky, ktorá si musela pohladkať každého tvora zo živočíšnej ríše, ktorého sme na treku stretli.
---------------------------
Mladomanželia a Pani doktorka leteli z Viedne. Drahšie, ale šikovnejšie. Ja s Partičkou a Animovanou sestrou sme sa rozhodli pre Budapešť. Partička sa ocitla v Bratislave už deň pred odletom, vyviedla z rovnováhy a ustáleného rytmu centrum mesta a keďže sa koncepcia ich prepravy do Budapešti zrútila (zaspali odchod vlaku), vzali si taxík. Za dvesto éčiek. To už rovno mohli odlietať z Viedne, takto vo však bolo dobrodružnejšie. Vysvetľoval Scenárista, zatiaľ čo sme pred vchodom budapeštianskeho ferihegy do krvi prijímali poslednú dávku nikotínu a lúčili sa s Európskou úniou.
------------------------------
Ataturkovo letisko nás privítalo s otvorenou náručou, fajčiarskym kútikom na terase pod holým nebom, na ktorom plachtili veľké oceľové vtáky s logom medzinárodných leteckých spoločností a rozľahlým duty free shopom. Toto istanbulské letisko sa so svojim odstrčeným bratom Sabiha Gokcen nedá ani porovnať. Sabiha Gokcen som dôverne poznala vďaka nedávnemu výletu do Istanbulu s už zaniknutou nízkonákladovkou Európske nebo, nech jej je ,chudinke, zem ľahká. A reprezentatívne teda na mňa nepôsobilo ani omylom. Zato Ataturkovo letisko bola celkom iná káva. Prestala mi však chutiť, keď nám meškal let do Delhi a museli sme tu stvrdnúť o hodinu a pol dlhšie.
---------------------------------
Netuším, ako je to možné, ale let do Dillí som prežila. Ani za ten svet sa mi totiž nedarilo zaspať a tak som sledovala naivnú bollywoodsku romancu, ktorú nám púšťali na spoločnej obrazovke. A to filmy počas letov zásadne nepozerám. Keď pod nami začali preblikávať svetlá hlavného mesta Indie, nechcelo sa mi veriť, že už máme za tým a onedlho tá kovová vec, v ktorej sedím a bojujem so zaľahnutím v ušiach, pristane na ázijskom kontinente.
Letisko v Dillí však nepripomínalo bollywoodsku romancu ani omylom. Ako transfer pasažieri sme nemali indické víza, preto sme boli neželanými objektami, ktoré treba mať pod bedlivým dozorom. Hneď ako sme vystúpili z lietadla, si nás odchytil uniformovaný chlapík. Vyzbieral naše pasy, čosi si opísal a lámanou angličtinou nám oznámil, že ho máme nasledovať do miestnosti pre tranzitné lety. Oči mi vyliezli na vrch hlavy, keď sme minuli strážnika v hnedej vojenskej rovnošate, ktorému sa pri boku ledabolo hompáľal kalašnikov. A ďalšieho a ďalšieho. Uniformovaný chlapík nás zaviedol do presklennej miestnosti. Stoličky, ležadlá, toaleta a dva nevábne vyzerajúce stánky s občerstvením. Nič viac. Vysvitlo, že tu budeme čakať, dokým neohlásia boarding time. A nevystavia nám letenky. A nevrátia nám pasy. Nevrátia nám pasy! Naše pasy podal ďalšej osobe, evidentne sa nechystal nám ich vrátiť. Pochytila ma ľahká nervozita. Maminka a Lonely Planet do mňa vštepovali, že pas nikdy nesmiem v cudzine nechávať bez dozoru. Nikdy. Pýtam sa, kedy dostaneme naspäť pasy. Spolu s letenkami, príde pokojná odpoveď, ale ja nie som pokojná ani trochu. Bez pasu a s vojakom držiacim kalašnikov za chrbtom sa to príliš ani nedá.
A navyše Animovaná sestra zistila, že si v lietadle z Istanbulu do Dillí zabudla pod sedadlom tašku s kamerou. Zdalo sa mi nemožné, aby personál letiska vôbec pochopil o čo ide, nie aby sa kamera našla. Keď mi pred pár rokmi na trase Budapešť - americká Atlanta meškal (a nakoniec sa definitívne stratil) kufor, mala som problém vyriešiť to. A nieto hľadať kameru tu, v krajine kde letenky vystavujú ručne a lietadlo môže byť už dávno za horami za dolami.
Občas však aj motyka vystrelí, Animovaná sestra, ktorú niekam odviedli, sa víťazoslávne vracia aj s kamerou. Vracia sa aj ženština a v rukách drží naše pasy a letenky. Naozaj ich vystavovali ručne. Neuveriteľné.
Čakala nás kontrola. Zdá sa, že Indov viac trápi to, aby som v ruksaku nemala zapaľovač, ako to, či nesiem alebo nenesiem bombu vyrobenú z tekutín. Vrecúško s krémom, roztokom na šošovky, balzamom na pery či očnými kvapkami ich absolútne netrápilo, aj keď presahovalo všeobecne povolený limit. Ak však zistili, že skenujú batožinu fajčiara, vyslovene poľovali na skrytý zapaľovač. A tie mrchy ho vždy našli. Kto prepašoval zapaľovač cez indické kontroly, bol borec!
Lietadlo už netrpezlivo čaká, náhlime sa dolu eskalátormi. Pri východe ma však strážnik otočí naspäť. Nemám nálepku od kontroly, len pečiatku. A pečiatka na palubnom lístku mu nestačí ako dôkaz, že som skutočne kontrolu absolvovala a som neškodná. Tvári sa neoblomne, bez tej poondiatej nálepky ma skrátka nikam nepustí. Vybieham eskalátormi znovu hore ku kontrole. Chlapíkovi s kalašnikovom prehodeným cez plece vysvetľujem, že potrebujem nálepku. Ten mi naopak vysvetľuje, že všetko je v poriadku a mám ísť pekne k východu. Začínam byť viac ako len zľahka nervózna, začínam byť nervózna krajne. Potrebujem nálepku, gestikulujem rukami nohami. Nechápe. Minúty ubiehajú. Náhly záblesk, možno pochopil. Vezme môj ruksak a opäť ho nechá prebehnúť cez skener. Potom mi naň víťazoslávne nalepí nákepku, po ktorej som už bytostne túžila. Spokojná?
Schytím ruksak a trielim dole. Namyslene otrčím strážnikovi nálepku a ten ma púšťa na pristávaciu plochu. Pred očami mi tancujú schodíky do lietadla, hurá...ale...ďalšia kontrola! Akosi nemám potrebnú energiu zamýšľať sa, prečo je potrebná ďalšia kontrola, keď päť metrov dozadu ma prešacovali od hlavy po päty. Čo by som tak asi mohla na piatich dĺžkových metroch do ruksaku vložiť alebo z neho vybrať, najmä keď všade postávajú mládenci s kalašnikovmi? Odpoveď sa nedozviem, ale môj ruksak je pekne otvorený a prelustrovaný ďalšou indickou rukou. Zrejme potrebovali vyčleniť ďalšie pracovné miesto.
--------------------------------
Je čosi pred obedom. Nepálskeho času. Obloha má odporný sivo jesenno depresívny nádych ako v Dillí. Keď vybehneme z lietadla a do pľúc naberieme úvodný dúšok kathmándskeho smogu, príslušné inštancie nás nasmerujú do pristaveného letiskového autubusu. Ten s nami na palube opíše dokonalý kruh a zastaví pred vchodom do budovy letiska, desať metrov od schodíkov lietadla, z ktorého sme pred pár minútami vystúpili. Čarovné. A typicky nepálske. Namasté Káthmandú!
------------------------------
Tlačivá. Tlačivá a tlačivá. Kolektívne vypĺňame žiadosť o vízum. Pri položke či cestujeme single alebo group zaškrtávame single. Fulmaya na internetovom fóre, zriadenom na účely podobných výprav, komusi radila, aby zaškrtával single, vraj sú potom menšie byrokratické opletačky. V zmenárni si zamením doláre za nepálske rupie. Nemajú mince, tie sú u nich skôr vzácnosť, tak vyfasujem poriadne tučný zväzok bankoviek a na pol sekundy sa cítim na vysokej nohe. Had cestujúcich - horolezcov, trekerov, cestovateľov a večne živých detí kvetov, čakajúcich na víza sa vinie poriadne do ďaleka, preto sa nemiestne predbehnem k Sestričke a Animovanej sestre, ktoré počas mojej transakcie v zmenárni stihli prestáť radu takmer až k nízkemu pultu. Podám úradníkovi dve fotky, pas a vyplnené tlačivá. Čosi si počmára, udrie mi do pasu pečiatku a nasmeruje ma za kolegom, ktorý sedí oproti nemu, s výhľadom na môj chrbát. Ten si môj pas dôležito obzrie a potom podpíše schválené víza. Nech žije byrokracia a zbytočné úkony! Ocitáme sa na dennom svetle a ignorujeme húfy taxikárov a nosičov, ktorí sa snažia upútať našu pozornosť. Už na nás čaká Fulmaya aj so svojim priateľom a skupinou Nepálcov. Okolo krku nám ktosi (po existenčne vyčerpávajúcich letoch a indickej tortúte nie som schopná identifikovať tváre zlievajúce sa do jednej ) na privítanie uviaže smotanovobiele hodvábne šály a našu batožinu vyhádže na strechu mikrobusu farby, ktorá sa tvárila, že je biela. Nasúkame sa dnu a vyrážame smer Thamel, kde na nás čaká posteľ (aspoň som si naivne myslela). Po pár minútach zisťujem, že spať sa mi v mikrobuse cestou do hotela nepodarí ani náhodou. Mikrobus neustále poskakuje a natriasa sa a akákoľvek činnosť na utlmenie bdenia je v ňom vylúčená. Okrem toho, spať mi nedovolí ani to, čo sa mihá za špinavým oknom.
-------------------------
Mala som pocit, že v Budapešti som nenasadla do lietadla, ale do stroja času, ktorý ma kľukatými cestičkami priviedol naspäť do stredoveku. Pred domami sú “odparkované” prežúvajúce kozy a uprosted šialenej premávky, kedy sa všetkými smermi hlava-nehlava rúti všetko, čo má kolesá - postáva stoicky pokojná krava. Hrboľatá asfaltová cesta podchvíľou prechádza do nedláždených prašných uličiek, kľukatiacich sa pomedzi polorozpadnuté chatrče a barabizne a ako päsť na oko sa na kopci obklopené zeleňou vypínajú utešené vilky, tých, ktorí nemajú hlboko do vrecka. Hinduistické a budhistické svätyne nasiaknuté mystikou a arómou vonných tyčiniek, paláce a nadrozmerné sochy Budhu striedajú chudobné štvrte s hromadami odpadkov na chodníkoch a kŕdľami špinavých detí. Tu i tam sa prekvapivo mihne päťhviezdičkový hotel a na každom rohu svieti do očí reklama na instantné polievky, ktoré majú zrejme Nepálci v nesmiernej obľube. Náš mikrobus sa prediera zápchou a uši nám idú prasknúť od nepretržitého trúbenia. Vášňou domácich je počas jazdy kontinuálne stláčať klaksón. V Nepále sa jazdí vľavo a zrejme tu existujú aj nejaké oficiálne pravidlá cestnej premávky, prax je však taká, že sa jazdí tak, ako to každému momentálne vyhovuje.
Dychtivo sledujem rušné káthmandské ulice, hýriace farbami a neprestajne v pohybe. Ulica je v Nepále vzrušujúcim divadlom. Na priedomí vysedávajú dedkovia s vnukmi, povedľa má svoju dielňu na chodníku rozloženú krajčír či obuvník. Holič strihá zákazníkov pod holým nebom, sem-tam zotrie zo zrkadla prach ulice a pri nohách mu spí pes, ktorého majiteľom je tiež ulica. Skupinky žien v pestrofarebnom sárí sedia a klebetia na obrubníku s tovarom rozloženým na obruse, len pár metrov od hromady odpadkov. Mojim očiam sa naskytajú scény, pri ktorých nevie či bdie a či sníva a premýšľa, či to s tým strojom času nebola nakoniec naozaj pravda.
-----------------------------------------
Maurice Herzog, člen výpravy, ktorá prvý raz dosiahla vrchol osemtisícovej Annapurny, vo svojej knihe Veľké himalájske dobrodružstve o Nepále píše: “Najtypickejší himalájsky štát v zovretí Číny na severe a Indie na juhu, si dokázal počas celej svojej existencie udržať vlastný život. Vo svete je jedinečný svojimi ôsmimi osemtisíckami, z ktorých jedna je najvyššou horou sveta. Je však jedinečný aj svojou rolou uchovávateľa jazykov, civilizácie, náboženstva a národností celej strednej Ázie. Vysvetlenie zvláštností samotného Nepálu je treba hľadať v jednotlivých výškových rovinách jeho územia. Nepál je živou ilustráciou paradoxov prirodzenej obrany a umenia izolovať sa a súčasne schopnosťou byť križovatkou civilizácií a uľahčovať zbližovanie národov.”
Herzog možno vysvetľuje, prečo moderná civilizácia 21.storočia Nepál a jeho zvláštnu kultúru, s ktorou sa budem stretávať na každom kroku, priveľmi nepoškriabala. Všetko má však svoje plusy a mínusy. Faktom je aj to, že Nepál je jednou z najchudobnejších krajín sveta, kde tretina obyvateľov živorí pod hranicou chudoby. Priemerný Nepálec býva v domčeku bez tečúcej vody a často bez elektriny a o takom technickom výdobytku ako je pračka na pranie ani nechyruje. Za hygienou a praním bielizne sa chodí k verejnému vodovodu, plechovej rúre s tečúcou vodou, ktorá slúži ako pouličná práčovňa aj kúpeľňa. A paradoxne, chapadlá rozvíjajúceho sa turizmu (Nepál bol do zhruba 19.storočia takmer úplne izolovaný pred svetom a pred Západom) a globalizácie
udrú do očí v kamenných dedinách vysoko v horách. Hoci domáci dodnes orú dreveným pluhom ako pred stáročiami, nájdete tu internet. Neskutočne pomalý, príšerne drahý, ale majú.
-------------------------------
Mikrobus zastaví uprostred rušnej ulice v turistickej štvrti Thamel. Ruksaky putujú do skromne zariadených izieb, rýchla sprcha ( vzhľadom na to, že netečie teplá voda je skutočne rýchla) a naša skupina sa vrhá do náručia ulíc preplnených obchodmi, hostelmi, zmenárňami a reštauráciami. Trekové obchody sa tlačia na stánky so šperkami, náramkami a korálami. Batikované tričká a kašmírové šály trčiace z obchodíkov oslepujú dušičky náchylné na shopoholizmus (mňa) svojou rozmanitosťou vzorov a farieb. Vzhľadom na to, že nás čakajú týždne bez poriadneho prísunu bielkovín, zamierime za “poriadnym flákotom mäsa” do Everest Steak House. Reštauráciu, ktorá bola založená v roku 1988 a je obľúbeným miestom trekerov a horolezcov, ktorí sa vyhladovaní vracajú z vysokohorských expedícii, nazvalo Lonely Planet na internete ako “old school”. Ak majú na mysli červené zaclony, evidentne nevymnieňané už dvadsať rokov, trafili sa. Fascinujúco neprívetivá, ako to tvrdí Lonely, sa mi však obsluha nezdala. Skôr než s obsluhou som mala problém vybrať si spomedzi ponuky hádam tridsiatich typov steakov ten “svoj”. Nakoniec, na odporúčanie Fulmaye zvíťazil Chateau O’Brien, ktorý som si podelila s Pani doktorkou. A dobre som urobila. Pred nami sa totiž odrazu objavila obrovská tácňa s ešte obrovskejším kusom mäsa, zeleninou a hranolčekmi. Nemožné, aby do seba takú porciu napchal jeden človek, nie to ešte osoba, ktorá nemá rozmery ani apetít žiadneho robotníka či banníka. Mäso bolo fajn. Trochu žuvačkovité, ale pomerne konzumovateľné bez toho, aby som utrpela nejakú ujmu. Po zaplnení žalúdkov nastal čas obhliadnuť nepálsku metropolu aj inak ako cez sklo mikrobusu.
--------------------------------
Pri Boudhanate, najväčšej budhistickej stúpe na svete, okolo ktorej krúžia mnísi,pútnici a turisti, budhistické vlajočky sa trepocú vo vetre a roztáčajú sa modlitebné zvončeky, narazíme na skupinku detí. Hrajú pouličné divadlo. Po chvíli z nich začneme mať čudný pocit. “To sú toluénové deti. Sú úplne sfetované,” objasňuje Fulmaya. “Keď v Nepále zomrie jeden z rodičov a ten druhý si nájde nového partnera, viac-menej automaticky odkladá svoje deti z prvého manželstva. Buď ich vyhodí na ulicu alebo ich pošle pracovať. Nezriedka sa tak bez domova ocitnú trojročné deti! Bosé chodia po špinavých uliciach, plačú a naťahujú k turistom ruky. Po rupie. Ak to prežijú, zmocnia sa ich detské gangy, ktoré ich naučia fetovať lepidlo, následkom čoho sa máloktoré z nich dožije vyššieho veku ako 13 rokov.” Z jej slov ma mrazí. Nepríjemný zážitok s toluénovými deťmi sa mi prihodí hneď v ten večer, neďaleko nášho hotela pri malom supermarkete. Skupina zafúľaných chlapcov pýta peniaze. Fulmaya nás už vopred varovala: “Nič im nedávajte, aj keby vám šlo srdce puknúť!” Malý chlapec dobiedza a nakoniec sa hodí o zem, vtlačí hlavu medzi moje členky a začne sa otierať ako pes. Strasiem sa ho a srdce mi naozaj puká. Ostávam však neoblomná. V horských dedinách je to horšie, oči tamojších detí sú prosté a úprimné, keď natŕčajú maličké rúčky a nedočkavo na vás hľadia. Žiaden toluén, ale túžba po sladkostiach od turistov alebo po nejakej tej rupii. Treba byť krutí, je to pre ich dobro, aby sa nenaučili žobrať. Nie vždy sa však dá odolať.
-------------------
Okrem Boudhanatu je nám za ten krátky čas v nepálskej metropole pred odchodom do hôr súdené z pamiatok vidieť ešte Monkey temple, po nepálsky Swayambhunath Stupa. Stúpa sa rozkladá na pahorku, ktorý podľa legendy vyrástol sám od seba z jazera, čo bolo kedysi na mieste údolia a dnešného Káthmandú. Odtiaľ pochádza aj názov stúpu swayambhu, v preklade to znamená samorastúci. Cestou po schodoch na vrchol k stúpe míňame tunajších obyvateľov - opice - malé aj veľké makaky. K týmto vrtkavým stvoreniam som s výnimkou návštevy ZOO prirodzene nedôverčivá. Už v Thajsku som sa pri návšteve Opičieho mesta presvedčila, že sa s nimi neradno zahrávať a historky o tom, ako kradnú a treba si strážiť foťáky a kabelky, rovnako ako náhrdelníky, lebo striehnu na všetko lesklé, mám ešte v živej pamäti. Opice sa však správali ukážkovo a takmer celý čas nás ignorovali, čo mi osobne vyhovovali. Pristavíme sa pri stánkoch s ovocím a čerstvým kokosom, zapálime vonnú tyčinku či sviečku a nasávame posvätnú atmosféru. Hore, v areáli stúpy sa otvára vyhľad na panorámu Káthmandú. Na hustý oblak smogu, čo sa znepokojivo vznášal nad mesto, bol však žalostný pohľad. Dospela som k názoru, že obyvatelia Káthmandú musia mať celkom čierne pľúca. Veď my sme tu sotva dvadsaťštyri hodín a už má viacero z nás vreckovky po vysmrkaní celé čierne.
--------------------------
Súmrak so sebou priniesol povinnosť doplniť trekovú výbavu a nakúpiť posledné zásoby (drogérie, cigariet, liekov). Fulmaya nás zavedie do malého obchodu s trekovou výbavou na rohu ulice, kde na každého z nás už čaká objednaný tovar. Všetci sa natlačíme do úzkej miestnosti a zavládne totálny chaos. Prepletajú sa medzi sebou ruky -nohy a polonahé telá, ako si skúšame nepremokavé nohavice či goratexovú bundu. Pomedzi to sa prepletá útly predavač a každému zákazníkovi prinesie šálku čaju. Takto treba uzatvárať biznis! Spoznávam si zoznam vecí, ktorý som pred pár týždňami posielala Fulmayi e-mailom, aj svoju kôpku. Keď očami kĺzam po sumách za jednotlivé položky, chce sa mi smiať a plakať zároveň. Výbavu, za ktorú som doma vysolila ťažké peniaze, tu stojí smiešnych pár desiatok eur. A takmer v rovnakej kvalite. Na porazenie.
Na hotel kráčam sama, obvešaná igelitkami, a v duchu na seba zúrim. Kam ja to všetko popracem? Ruksak mám plný, Fulmaya varovala, aby sme si nebrali zbytočnosti. Na druhý deň však pri pohľade na našich útlých nosičov - šerpov, ktorí celú cestu hore povlečú našu batožinu, pričom jeden nosič ponesie ruksaky dvoch trekerov, mi ani nie je priveľmi ľúto, že som väčšinu vecí nechala v hoteli. So sebou mám len tri tričká, dve mikiny, dvoje nohavice, páperovú a nepremokavú vetrovku, čiapku, rukavice, spodnú bielizeň na sedem dní a slnečné okuliare. Žiadne šminky, séra, vodičky a krémiky. Balzam na pery, mastný krém a krém na opaľovanie musia stačiť. Moja výbava na zhruba mesiac. Trochu drsné pre rozmaznanú Európanku, ktorá si zvykla všade vláčiť tie najväčšie kufre.
