Zbohom civilizácia!

Začalo sa to celkom nevinne - služobnou cestou na Spiš a rozhovorom s istou herečkou pre ženský magazín, v ktorom som donedávna pracovala. Výsledok? Vykašľala som sa na dobrú prácu, vybielila úspory na účte a vydala sa do Nepálu, na vari najslávnejší himalájsky trek okolo Annapurny.  Dvestopäťdesiat kilometrov po vlastných nohách okolo majestátneho masívu piatich annapurien, cez hustú tropickú džungľu, vratké mosty ponad divoko spenenú rieku, až po mrazivé ľadovce a vyprahnutú mesačnú krajinu Dolného Mustangu bez jedinej známky života. Prežila som boj so zimou, výškou aj sama so sebou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

15.11. Syange, 1082 metrov nad morom

Ja som zaspala! Keď mi dôsledky tohto faktu zabrnkajú o polonepríčerné rozospaté vedomie, v sekunde som na nohách. Zlovestne gánim na budík, rozšafne tróniaci na drevenom nočnom stolíku, akoby sa nechumelilo a on ma práve kruto nezradil. Zaspať znamená riadne kopnúť do vrtule. Káthmandú sotva privítalo nový deň a pod oknami hotela Shree Tibet už nespokojne pradie špinavý biely mikrobus. Blesková studená sprcha ma celkom preberie, aj horúčkovité hádzanie vecí do ruksaku. Keď ťažkými trekovými topánkami zabuchocem na schodoch, zvyšok osadenstva už sedí na raňajkách a podáva si misku s hnedým cukrom, ktorým si sladia čierny čaj. Kontinentálne raňajky sú vskutku kontinentálne. To, že Nepálci poznajú len šialene presolené maslo si uvedomím v momente, keď zahryznem do toastu štedro natretom hrubou vrstvou masla (slaného) a presladeného džemu. Moje raňajky sa teda nesú v diétnom duchu a radšej vyjdem pred hotel na prvú rannú pozorovať ruch ulice. Naše ruksaky šofér vyhádže na strechu mikrobusu a upevní lanami. Potom nasledujeme my, najprv slušne dovnútra a neskôr sa ocitneme na streche tiež. 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

-------------------

Treba natankovať benzín, preto mikrobus kopíruje káthmandské ulice a hľadá benzínovú pumpu. Pojem čerpacia stanica znamená v Nepále čosi celkom odlišné ako na Západe. Bagetu a čerstvé noviny si na nej asi nekúpite. Ćerpacia stanica po nepálsky je stojan alebo stojany a okolo neho všetko možné. Ulica. Stánky. Ľudia. Chlapci vnucujúci nám ovocie a oriešky. Predavač jabĺčiek a banánov. Deti naťahujúce ruky k oknám mikrobusu. 

---------------------

Za Káthmandú sa vzduch akoby šibnutím zázračného prútika vyčistí. Keď sa otočím dozadu, aby som spoza zadné sklo autobusu poslala metropole Nepálu vzdušné zbohom, naskytne sa mi nepríjemný pohľad - celé mesto v údolí zahaľuje hrozivý opar smogu. Až za “bránami” Káthmandú zistíme, že vlastne svieti slnko! Znepokojivý efekt, ktorý som postrehla aj pred rokom v Bangkoku. 

Skryť Vypnúť reklamu

------------------------

Stojíme v zápche, ktorá sa vytvorila za Káthmandú. Vzduch je nedýchateľný pre výpary z výfukov pomaľovaných autobusov, nákladiakov a mopedov. Hrboľatú asfaltovú cestu plnú výmoľov, ktorá sa vinie v prudkých zákrutách lemuje zaprášená zeleň s hustým sivým nánosom prachu a splodín z áut. Slovo “zeleň” je až priveľmi lichotivý výraz. Situácia na ceste je šialená a pripomína mi veselé historky o padajúcich autobusoch na pakistanskej diaľnici smrti, Karakoram Highway. 

Mimochodom, nepálska “diaľnica” (asfaltka po ktorej s nárekom poskakuje náš mikrobus) bola vybudovaná len nedávno a vedie necitlivo pomedzi dediny, mestečká, džungľu. Príliš si nevyberá, preto križuje aj veselo tečúci potok či riečku. No a čo že riečka si tečie ďalej svojim smerom a nezastaví ju ani asfaltka a tak sa prelieva cez ňu. Asfaltová cesta je však stále vo veľkej časti Nepálu luxus 21.storočia. S výnimkou južnejších oblastí a väčších miest slúžia ako cesty prašné poľné chodníky (hoci na nátlak Číny sa na poriadnej ceste intenzívne pracuje). Vybudovaniu cestnej komunikácie však v Nepále nepraje ani počasie, počas obdobia dažďa monzún neraz strhne časť cesty a odreže tak dedinu od prístupu na džípoch. Overeným spôsobom prepravy je teda - po vlastných nohách. 

Skryť Vypnúť reklamu

-------------------------

Počas obedovej pauzy máme česť zoznámiť sa s dál bhátom. Nepálske národné jedlo sa čoskoro stane favorizovaným obedovým menu všetkých členov výpravy. Je trochu ťažké opísať, z čoho vlastne pozostáva, pretože v každej oblasti a nadmorskej výške sa pripravuje z toho, čo je práve po ruke. Základ však vždy tvorí ryža, karí, hustá strukovinová omáčka a sezónna zelenina. Hoci nám priniesli príbor, Nepálci dál bhát jedávajú rukami, patrí to k etikete stolovania. Pri konzumácii však používajú len pravú ruku. Ľavá ruka je nečistá končatina, slúžiaca na umývanie pozadia po použití sociálneho zariadenia. Ľavou rukou by sa dokonca nemali v obchode pri platení podávať peniaze, ani triasť rukou. Vzhľadom na to, že ma príroda ustanovila za ľaváčku, som mala tak trochu “prúser”. 

Skryť Vypnúť reklamu

-------------------------

Po obede ženská časť Partičky, Animovaná sestra a ja pribudneme na strechu k ruksakom. Chceme si vyskúšať, ako sa cestuje autobusom “na nepálsky spôsob”. Offroad na streche autobusu alebo džípu je jedna z vecí, ktoré si milovníci adrenalínu počas v Nepále rozhodne nesmú nechať ujsť! Podmienkou úspešného absolvovania tejto zábavnej kratochvíle je snažiť sa udržať na streche, nech sa deje čo sa deje. V praxi so vyzeralo asi tak, že po celý čas nadskakujeme, kŕčovito zvierame laná, ktorými sú pripevnené o strechu ruksaky, až kým nám prsty celkom nestŕpnu. Vietor nám sviští okolo hláv a v príhodný čas skláňame hlavy pred elektrickými drôtmi, ktoré visia až prinízko, aby sme neostali bez hlavy. Ak sa cesta vinie stŕmym zrázom nad priepasťou alebo sa nedajbože zo zákruty vyrúti autobus v protismere a šofér prudko strhne volant, nie je nám všetko jedno. Po nejakom čase však máme grify offroad jazdy v malíčku a vieme si aj kolektívne pripáliť cigaretu alebo v japonskom štýle zúrivo cvakať foťákom neskutočné scenérie, ktoré sa pred nami otvárajú. Kaskádovité políčka, dedinky, detiská v uniformách, ktoré nám mávajú a svorne vyvreskujú: Namasté!

------------------------------------

V meste Besi Sahar asfaltka končí. Finito. Ďalej už len po vlastných alebo na džípoch. Nosiči prekladajú ruksaky na strechy dvoch džípov a my sa zatiaľ motáme po meste, nakupujeme zbytočnosti (farebné rúška na tvár, sladkosti), popíjame čaj na terase malej reštaurácie a čakáme na Fulmayu, ktorá zmizla čosi vybavovať. Zvedaví školáčikovia pribehnú k zábradliu našej miniatúrnej terasy, prestrkávajú rúčky a nosy cez mreže a smejú sa na plné okolo keď ich Punkový producent fotí. Potom nadšene pozerajú na svoje tváričky, zvečnené na displeji fotoaparátu a rozmarne odbehnú. 

--------------------------------------

Na strechu džípu sa k nám vyštverá aj Punkový producent. Scenárista trčí vnútri mikrobusu, je biely ako krieda a celý deň mu je nejako mdlo. A ja, Sestrička, Producent a Animovaná sestra, si hore na streche cestu patrične užívame. Strechu druhého džípu okupuje Fulmaya s priateľom a Milovníčka zvieratiek. Fulmaya nás varovala, že teraz bude terén oveľa nebezpečnejší a džíp sa bude nebezpečne nakláňať nad priepasťou. Strecha džípu je trochu iná káva ako autobus, cítime každú jamu, každý výmoľ nás bolestivo zasiahne ako kopanec. Výhľady sú však nádherné, sem tam na nás zažmurkajú čiapočky hôr, a jazda je vzrušujúco dobrodružná. V Bhulbule si urobíme menšiu zastávku. V dedine sa nachádza vchod do Národného parku Annapurna, takže sme museli ukázať permity na vstup a pokračujeme. Fulmaya mala pravdu, terén začal byť naozaj trochu drsný. S Producentom sedíme vpredu, nohy opreté o kapotu nad čelnám sklom. Producent každú chvíľu cvaká foťákom, hoci sa až akosi znepokojivo priveľmi nakláňame do strán a ostošesť nás nadhadzuje, že sa musíme neustále pridržiavať nie práve najhrubšieho lana.

 Džíp s Fulmayou a ostatnými sa nám stratil z dohľadu. Plán bol, aby nás džípy odviezli čo najbližšie k Syange, kde máme stráviť prvú noc. Monzún však strhol časť cesty, a tak musíme ďalej pokračovať po vlastných. 

Tma sadla na krajinu rýchlosťou, akoby len niekto skrútol vypínačom a zhasol svetlo. Druhý džíp stále nie je ani na dohľad. Dozvedáme sa, že sa na pol ceste pokazil a jeho osadenstvo za nami musí prísť pešky. Nemáme ich vraj čakať a tak zapíname čelovky a vydávame sa na náš prvý, nočný pochod do Syange. 

---------------------------------

Syange, ubytovňa s príznačným názvom Waterfall Guesthouse. Tieto riadky píšem v izbičke s krivými stenami, omietnutými na cukríkovo ružovo. Stenu konča mojej postele pokrýva pleseň a rašia na nej asi dvojcentimetrové hríby! Neuveriteľný úkaz, fotím si ho z každého uhla. Animovaná sestra, zahrabaná v spacáku v posteli naproti mojej, hltá Foucaltovo kyvadlo a ja si robím zápisky z dnešného dňa. Scéna, ktorá sa bude opakovať každý večer. Za oknom hučí vodopád. A pod oknom sa mi suší topánka - cestou do Syange som, šikovná ako vždy, padla jednou nohou do potoka. 

-----------------------------

Jedáleň nášho guesthouse je neveľká miestnosť s dvoma dlhými drevenými stolmi pokrytými plastikovými obrusmi. Čakáme na Fulmayu a na ostatných a zohrievame sa nad šálkami s pariacim sa čajom. Na celú miestnosť bliká gýčový portrét nejakého hinduistického božstva. Dívať sa naň štvrť hodiny a epileptický záchvat je zaručený. Na večeru si objednávame ryžové rezance so zeleninou, či momo knedličky plnené syrom alebo zeleninou, ktoré chutia ako naše pirohy. Lúskame Lonely planet, popíjame Everest Beer. Čakanie na večeru vždy zaberie aj niekoľko hodín, preto ju nahlasujeme hneď po príchode na ubytovňu. Jedlo pre vyše trinásť ľudí musia totiž domáci uvariť na miniatúrnej piecke, kde je miesto tak pre jednu panvicu a jeden hrniec. Trochu náročné na realizáciu.

----------------------------------

Po večeri máme čosi ako zoznamovací večierok. Predstavia sa nám naši nepálski sprievodcovia a nosiči. Hlavným sprievodcom a “menežérom” celého treku je Prakash, asi mladý, dvadsaťštyriročný útly chlapík so šibalským úsmevom, navlečený v krikľavooranžovom tričku s obrázkom Britney Spears. Druhým sprievodcom je Baba, vysoký päťdesiatnik, mĺkvy, ale nesmierne srdečný, s tým najdobráckejším pohľadom a úsmevom na svete. Na trek s nami ide aj Babov syn Karma, ktorý so sebou terigá gitaru so štyrmi strunami a jeho kamarát Babu. 

Našich nosičov je zhruba šesť. Každý sa pred nás postaví, nesmelo, váhavo vyslovia svoje meno a stískajú k sebe dlane, ako malé deti. Každé ráno, po tom ako nás Prakash zobudí, si musíme čo najrýchlejšie spakovať naše veci a veľké ruksaky oprieť o zárubne dverí, aby ich nosiči mohli vziať a vyraziť na cestu, zatiaľ čo my ešte len zasadáme za stôl k raňajkám. Stretávame sa s nimi až počas obeda. Fulmaya hovorila, že Nepálci neraňajkujú ako my. Zhltnú len zopár sušienok, zapijú čajom a poriadne sa najedia až okolo desiatej dopoludnia dál bhátu. 

------------------------------------

Je čosi po desiatej. Sedíme s Animovanou sestrou, Sestričkou a Milovníčkou zvieratiek na dvorčeku pred našimi izbietkami a od úst sa nám krúti cigaretový dym. Vychutnávame si jeden z posledných relatívne teplých večerov, kedy môžeme vonku postávať len v pyžame a zima nás nenúti navliecť na seba všetky kusy oblečenia a drkotať zubami pri piecke plnej jačieho trusu. 

Zajtra sa to začína. 

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu