Nevedela som, ako začať a aký názov dať tomuto celému môjmu prispievaniu a písaniu, preto to nechám zatiaľ tak. Verím, že časom sa to vyšpecifikuje samo. A o čom budem písať? Nechcem sa tu hrať na Carrie Bradshaw ani na psychologičku, ktorá Vám tu bude dávať rady ako žiť a prežiť, skôr sa s Vami všetkými chcem podeliť o rôzne postrehy, zážitky, úvahy, príbehy z našich životov. A čo zaujímavejšie a večne sa opakujúce a komentujúce môže byť, než VZŤAHY = muž a žena.
Muž verzus žena. Vďaka sekundárnym znakom veľmi ČASTO ľahko rozpoznateľné objekty. Zámerne píšem "často", pretože sa mi raz stal mierny trapas v MHD.
Zamyslená a unavená z práce som sa takto jedno jesenné popoludnie vracala domov, keď na zastávke Zochova nastúpil človek, osoba. Hm...zadívala som sa, najprv iba tak letmo, aby to nebolo nápadné, no stále viac a viac ma môj pohľad ťahal k danej bytosti. Nevedela som vôbec identifikovať, či šlo o dievča alebo chlapca. Vekom patril(a) do skupiny teenegerov. Dlhé blond vlasy zopnuté do copu, károvaná košela a menžestráky tak voľné, že nebolo vidno, či by niečo obťahovali a rysovali. Viem, pomyslíte si: "Bože, tá už sa nemá kam inam pozerať?", ale popravde, tiež by Vám "tam" padol zrak kvôli ľahšej identifikácii, verte mi. Na nohách botasky. Biele. Unisex. Ruka dosť chlačenského tvaru. Dlhé a súmerné prsty. Ale čo to? Nalakované. Strašným čiernym lakom..a k tomu všetkému čiastočne olúpané. Hmm...kto si? Hľadala som hoci len jeden malinkatý malilinký znak toho, čo by mi pomohlo k identifikácii. Nič, vôbec nič. Medzitým autobus našiel všetky diery v kvalitnej bratislavskej vozovke, ponadhadzoval nestrávené zvyšky potravy, ktorú sme mali v žalúdkoch a došiel do cieľovej stanice. Vystupujeme. Všetci a samozrejme, aj môj objekt záujmu. Stojí, obzerá sa. Aha, k niekomu sa blíži, usmieva sa. Je šanca, že odhalím záhadu pohlavia....ale toto som nečakala. Osôbka sa prihnala behom sprevádzajúcim dupot k druhej osobe, objali sa a dali si bozk patriaci minimálne do kategórie milenecký. Bohužiaľ, identifikácia tej druhej postavy bola tiež nemožná. Rovnako dlhé, tentokrát čierne vlasy, pre oživenie rozpustené a padajúce na plecia. Modré džíny a mikina, ktorá zahaľovala ako hrudník, tak i oblasť slabín. Žiadna šanca na úspech. V hre "kto je kto" som dnes prehrala na plnej čiare. A tak som sa pobrala domov s úsmevom na perách a s novým poznaním : nezáleží na pohlaví, hlavne, že sa majú radi. :o)
