Ubehlo ešte pár rokov a ja som sa dočkala. Bol tu. Prišiel na svet môj braček. Prečo som si vybrala práve meno Tomáš vraj pramenilo z čias škôlkárskych, keď som sa intenzívne priatelila (už vtedy ma to bavilo..o)) s kamarátom Tomáškom.
Bol jún 1987, vonku už pekne teplo, s ockom sme šli domov autom, odrazu pustil volant a zvolal: "A máme kluka"....tešila som sa..veľmi, dovtedy som totiž bola sama ako jediné milované a obskakované dieťa v rodine. A to už začínala byť nuda.Pomaly som sa chystala do školy a tak by bodlo mať súrodenca, s ktorým by som sa hrala a stvárala zbojstvá, z ktorých, ako sa tak sledujem, som stále ešte nevyrástla.
No, ale ako to už býva, radosť z malého človiečika sa odrazu vytratila a prevažovala žiarlivosť a smútok zo straty suverenity. Ja, jediné vnúča, jediné dieťa v rodine som už odrazu bola slečna, ktorá má ísť do školy, ktorá musí písať úlohy a hra s malým bračekom neprichádzala do úvahy.Maximálne dovolené som mala kočíkovanie. A poviem Vám, to mňa vôbec nebavilo. Keď mi mamka povedala, aby som ho šla von trošku "vyvenčiť", s úskostlivým zastreným hlasom a smutným pohľadom som sa jej opýtala, čo zlé som vyviedla, že ma zase trestá. A keď prasklo, že ho požičiavam a vymieňam za céčka, nech si ho idú kočíkovať kámošky a ja som zatiaľ lietala na bicykli a lozila po stromoch, teraz už chápem rozhorčenie v očiach rodičov a "hubovú polievku". Apropo, do dnes nezabudnem, ako mi môj talentovaný "obchodník" brat v čase, keď som ja trávila prázdniny vtedy ešte v pionierskom tábore, vymenil moju asi 5 metrovú reťaz céčok za 5 sietiacich. Júú, to bol világoš.
Čas plynul, zvykla som si na to, že mám mladšieho brata.Dospievala som a on rástol a stále viac mi robil zle. Vedel, kedy a čo ma dokáže priviesť do vývrtky...a tiež vedel, akú frázu používajú hádam všetci rodičia a my chudáci starší sme si ju museli vypočuť v priemere 2x za deň: "Ty si staršia, ty máš mať rozum"...jáááj, ani si neviete predstaviť, ako mu to v tej jeho malej blonďavej hlávke už vtedy myslelo.Vďaka mojej aktívnej povahe som mu ale neostala nič dlžná, takže škrabancami, otlačenými zubami po tele a modrinami sme chodili obaja statočne ovenčení.
Ani som si ale neuvedomila ako, a tento náš zbojnícky čas prešiel.Dnes, keď sa pomaly ale isto blíži zakladanie si našich vlastných rodiniek a hniezdočiek sa milujeme a nedáme na seba dopustiť. Všetko to detské trýznenie, trápenie, žalovanie pominulo a ostala skutočná súrodenecká láska.Myslím, že ak sa na to isté opýtate aj mojho "bašeka Tomáška", tak Vám s rovnakou istotou odpovie to isté. Šesť a pol ročný rozdiel, ktorý medzi nami je a ktorý kedysi robil pomyselnú bariéru, je nenávratne preč a hoci je to už teraz vlastne o hlavu vyšší dospelý muž,pre mňa bude stále te istý môj "malý" veľky bašek Tomáško.
