Ako povedal Tomáš Janovic: „Okno do sveta je zvonka oknom do vlasti.“ Tak sa pozerám.
Keď ľuďom poviem, že som zo Slovenska, v poslednej dobe sa stretávam s tromi typmi reakcií. Prvá je nechápavá až podozrievavá, druhá zvedavá a tretia zmätená až mierne zahanbená.
Najčastejšia reakcia na krajinu môjho pôvodu znie asi takto: „Slovensko? Videla som, čo sa tam deje v správach. Prečo váš premiér už dvakrát navštívil Rusko? Ešte stále tam prebiehajú protesty? Zmenilo sa niečo? Prečo chcete vystúpiť z EÚ a NATO“?
Takto reagujú ľudia, ktorí sledujú správy, pracujú na rôznych pozíciách vo verejnom a súkromnom sektore, alebo sa jednoducho zaujímajú o dianie vo svete. Všímajú si, čo sa u nás deje, a nerozumejú, ako môže krajina susediaca s vojnou zničenou Ukrajinou obdivovať Rusko. Často sa pýtajú aj na korupciu, vzťah Slovákov k EÚ, mieru používania ruského jazyka v krajine a úroveň polarizácie. Zaujíma ich, ako zlá je situácia a či vôbec môžeme protestovať.
Druhá najčastejšia reakcia znie: „Slovensko? Minulý rok som bol vo Viedni a zvažovali sme výlet do Bratislavy, ale nakoniec sme išli do Budapešti. Prepáč za hlúpu otázku, ale veľa o Slovensku neviem. Čím je vlastne známe? Na čo sa špecializujete? Aký máte priemysel?“
Na túto otázku sa mi odpovedá snáď najťažšie. Na čo sa špecializujeme? Vyrábame najviac áut na obyvateľa na svete, no nemáme ani jednu vlastnú automobilku. V porovnaní s inými krajinami je ťažké nájsť slovenskú firmu, ktorá by bola skutočne globálne známa. ESET? Je pravidelne označovaný za politickú organizáciu prepojenú na zahraničných agentov. GLOBSEC? Presťahoval sídlo z Bratislavy do Prahy i kvôli neutíchajúcemu politickému lynču a nedostatočných kapacitných možností na Slovensku. Po tradičnom vyzdvihnutí slovenskej prírody či folkóru, je ťažké opísať, čomu sa ako krajinu venujeme dnes. Nepomáha tomu fakt, že rebríčkovo najväčšie firmy na Slovensku nie sú slovenské.
Tretia reakcia, s ktorou sa stretávam čoraz častejšie – a ktorá ma aj najviac znepokojuje – je úplná neznalosť. Mladí Európania o Slovensku často vôbec nepočuli. Nepreháňam – napríklad v Dánsku, medzi mladými, ktorí síce nemajú vzťah k politike, ale cestujú po celom svete a takisto žijú v európskom priestore, často neregistrujú Slovensko. Ich reakcia preto býva: „Slovensko? Prosím?“ „Možno si počul o Bratislave?“ „Hm, kde to, prosím ťa, je?“ „Pod Poľskom, nad Maďarskom, medzi Českom, Rakúskom a Ukrajinou.“ „Aha, to nie je tá krajina so známym kostolíkom uprostred jazera?“ „Nie, to je Slovinsko.“ „Vau, okej.“
Nežartujem. A nepreháňam. Znepokojuje ma, ako málo je Slovensko v zahraničí viditeľné – alebo skôr neviditeľné. Možno si poviete: „No a čo? Prečo by nás malo zaujímať, či a čo o nás vedia naši európski susedia?“ Ako už neraz v histórii, stačí sa pozrieť späť.
Počas nástupu Hitlera čelili európski lídri otázke, či ustúpiť jeho požiadavke o územie Československa, alebo sa tomuto nároku postaviť a pomôcť krajine brániť sa. Rozhodli sa nezasiahnuť. Prečo? Pretože nechceli riskovať ďalšiu svetovú vojnu, ako povedal vtedajší britský premiér, „kvôli sporu v ďalekej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme“. A práve preto si myslím, že by sme sa opäť nemali stať tou „ďalekou krajinou“ a tými „neznámymi ľuďmi“. Nemyslím si, že nimi sme. Ale obávam sa, že tam smerujeme.
Schopnosť Slovenska pozitívne sa prezentovať v zahraničí nie je len otázkou imidžu. V skutočnosti je to otázka na nás samých. Skutočný prejav vlastenectva je podľa mňa schopnosť predstaviť svoju krajinu človeku, ktorý o nej nikdy nepočul – hoci od nej býva len desať hodín autom. Čo to znamená byť Slovenkou alebo Slovákom – okrem toho, že sme sa tu narodili? V čom vynikáme? V čom podnikáme? Aká je naša národná značka?
Politická situácia je vo svete kadejaká, populisti či extrémisti sú vo viacerých krajinách, nielen u nás. Ale bez efektívneho národného brandingu zostáva povedomie o Slovensku v zahraničí odkázané na našu politickú scénu. A zrazu sa tak ocitáme na smutnom trojstupni vnímania – neznámi, nezaujímaví, a nedôveryhodní. A takých spoluhráčov si do tímu väčšinou vyberajú ako posledných.
