Carlos k nemu cíti veľkú lásku a aj keď mu Rochélio nemôže povedať, ako veľmi ho má rád slovami, dokazuje mu to deň za dñom a Carlos to cítil.
Rochélio je jeden z mála, pretože jeho láska je opätovaná. Nie všetci majú to šťastie, pozná mnohých ako on, ktorý ho nemajú, preto si myslel, že keby jeho kamaráti mohli rozprávať a povedať čo cítia, mnohí z nich by boli šťastnejší...Aj keď si nebol až úplne istý. Slová sú veľakrát nazvyš.
Aj keď nemá bytosť nemôže požiadať o trochu lásky, poprosiť o pohladenie, ani vysloviť svoje potreby, jeden pohľad hovorí za všetko. Kto však nechce pochopiť, nepochopí. Niet horšieho slepca, ako toho čo nechce vidieť.
Niekedy, my ľudia potrebujeme nehu, alebo iba niekoho kto by nás pohladil a povzbudil, ale priskoro zabudneme, alebo si nájdeme inú útechu a nezvykneme sa zavďačiť.
„Všetko by bolo inak“, Rochélio ešte stále premýšľal keď vchádzal do domu , skoro behom, aby privítal Carlosa, ktorý práve prichádzal zo školy volajúc jeho meno.
Rochélio na neho hrdo zaštekal.