Tá moja nebola najľahšia. Roznášať letáky päť rokov chce nielen odvahu, ale aj riadnu výdrž. Koľko ľudí som za ten čas spoznala. Ktorí nemali radi, keď sa im v schránke objavili letáky. Viem ich pochopiť. Nie každého to zaujíma. Ale vedeli pochopiť aj oni nás? Teraz sa zrejme niekto začuduje a nechápavo sa spýta od kedy si vykám. Ale ja som si ani nevykám, a ani som sa nepomýlila. Letáky som neroznášala sama. Nebol to ani žiaden frajer ani žiadna kamarátka. Ale celá naša rodina roznášala letáky či bolo teplo alebo zima, či fúkalo alebo pršalo, či snežilo alebo pálilo slnko. Za každého počasia...
Nie každý si vie predstaviť, čo to roznášanie letákov obnáša. Nuž trošku vám to priblížim.
Letáky nám nosil vždy vodič. Niekedy v sobotu ráno, niekedy aj večer. Kedy sa mu zachcelo. Neustále vyčkávať doma a čakať na letáky. Nemôžete ich predsa nechať pred vchodom. Ľudia sú všelijakí a stala sa nám aj taká vec, že nám nejaké kusy chýbali. Neviem síce na čo im bolo toľko letákov, ale zodpovednosť sme za ne mali my.
Keď sme už mali doma všetky druhy letákov, nastala druhá fáza. Pozakladať ich do seba. Ono, ľahko sa zakladá keď sú dve. Aj štyri sa dajú. Ale keď ich je osem či desať, je to teda riadna fuška. Dať všetky druhy dokopy nám niekedy trvalo aj tri či štyri hodiny. Žiadny voľný čas po večeroch. Dobrovoľne- nedobrovoľne povinne sedieť a skladať. Nemôžete v tom predsa nechať troch členov rodiny a odísť preč. Neprajem vám tie pohľady od rodičov...
Tak, už ich máme pozakladané. Nastáva ďalšia dilema. Ako ich napchať do tašiek? Problém nastával vtedy, keď tých letákov bolo naozaj veľa. Potom jeden kus so všetkými druhmi bol hrubší než ženský magazín. Tašiek ako na vianočnom stromčeku. Nielenže sme ich museli zniesť zo šiesteho poschodia (vďaka za výťah) ale aj napchať do auta. A teda poviem vám, niekedy to auto sedelo ako kačica...
No, ale už je pred nami samotné roznášanie. Opäť sa vybrať do ulíc a prejsť od domu k domu. Bolo príjemné sledovať, ako na plotoch niektorých domov pribúdali nové schránky. To boli tie príjemnejšie chvíľky. Ale boli aj také, ktoré by ste určite nechceli. Jednou z nepríjemných vecí sú určite psy. Brešú, skáču a sem-tam vás aj ponaháňajú. Na niektorých sa dalo zvyknúť. Ale na niektorých nie.. Tak ako si ani niektorí ľudia nezvykli na nás. A tí boli niekedy nepríjemnejší ako brešúci psi...
A tak sa dostávam ku koreňu veci, a teda k tomu, že nie je ľahké roznášať letáky. Máte prísne stanovený termín, ktorý musíte dodržať. Pretože nemôžete rozniesť niečo po „lehote“ . Kontrola to zistí a dá vám pokutu. Nemôžete vynechať jednu dve ulice. Kontrola to zistí a dá vám pokutu. A tá pokuta nie je pár eur. Toľko by ste z roznášania letákov nezarobili ani za polrok...
O tejto téme by som vedela toho napísať ešte poriadne veľa. Avšak, na koniec len konštatujem, že to boli dlhé roky. A teraz, keď tých letákov nie je tak veľa, príde človek na to, že sa nájde aj voľný čas. Popravde, ani by ste neverili ako sme si všetci vydýchli, keď sme sa tejto „práce“ zbavili. Aj keď nie úplne.... ale to je už iný príbeh :)
