Tretia kapitola
Ráno sa celá rodinka zobudila takmer súčasne, Ingrid si s mamou vyčistili zuby, a pokiaľ sa otec spustil dole po schodoch, už stihli v kuchyni vyvoniavať raňajky, klasické granko, zopár volských očí, topinky a jemne opražené plátky anglickej slaniny, na vedľajšom tanieriku sa trblietali čerstvo umyté paradajky. Mama už si nakladala do pleteného košíka alobal so zemiakmi, ktoré si urobia v pahrebe, nejakú tú klobásku s horčicou, zopár džúsov a na koniec tvarohovú tortu, tak akurát pre troch. Keď sa všetci najedli, otec ešte pekne zložil deku, a spolu s turistickým nožom ju vložil do svojho vaku. Skontroloval si nabitie telefónu, ktorý nezabudol pred sprchovaním vložiť do zásuvky, našťastie v dnešnej dobe sa už telefóny nabijú rýchlo, takže za necelých štyridsať minút už bol nabitý na 90 %. Dúfa, že nebude musieť zapínať v lese data kvoli navigačnému software, keby sa náhodou niekde zatúlali, ale pozná to tam celkom dobre, takže žiadne strachy.
„Tak ako, pripravení?“ opýtal sa vkladajúc riad do drezu.
„Jasné, môžme vyraziť, stihol si včera natankovať, či ešte musíme ísť na benzínku?“, odvetila mama.
„Myslím, že je tam dosť, včera som to kontroloval, kde zaparkujeme v lesoparku, úplne na začiatku, alebo až tam, kde sa točí autobus? Ďalej sa totiž autom nedá ísť, ako sa cítiš Ingridka, zvládneš dvojhodinovú túru na našu čistinku?“, opýtal sa otec.
„Rada sa prejdem, našťastie včera sme v škole nemali klasickú dvanásťminútovku, takže nemám svalovku“, odvetilo so smiechom dievčatko.
„Tak heja hou, ideme“, zakončila mama.
Chytili veci do rúk, vyšli pred dom, naložili sa do auta, otec ho naštartoval, zároveň diaľkovým otvoril bránu, ešte raz sa obzrel dozadu, mysľou mu prebehol celý prierez domu, či sú povypínané svetlá, spotrebiče, plyn, dvere zamknuté, jediné čo ostalo otvorené je tridsaťcentimetrové štvorcové okienko na poschodovom vecku, ktoré sa otvára zhora na asi desať centimetrov do tvaru polovičatého véčka, takže tade neprekĺzne ani mačka, ktorá by bola schopná vyskočiť do päťmetrovej výšky, uspokojený svojou rýchlou architektonickou analýzou vytočil volant smerom doprava a dupol na plyn. Pred križovatkou ešte stihol zakývať susedovi, ktorý sa vysmiaty vracal na bicykli domov.
Netrvalo dlho, kým došli na parkovisko, dievčatá síce chceli, aby otec zapol rádio, no načo by si mali pokaziť skvelý začiatok víkendu rozhovorom, ktorý by aj tak nestihli dopočúvať, alebo pesničkou, ktorú už počuli tisíckrát. Ingrid si nezabudla so sebou zobrať svoj škicár, možno ju v lese niečo inšpiruje a konečne už bude môcť nakresliť niečo, čo sa bude páčiť aj riaditeľovi. Žiadne zamrežované bábiky. Počas dvojhodinovej túry, na ktorej konci sa nachádzal, ako zvykol tomu hovorievať otecko, vrch snov, sa porozprávali o uplynulom týždni, Ingrid zmienila aj menšie problémy v škole, na ktoré obidvaja mávli rukou, dôležité je, že známky má uspokojivé, tá naša ministerka spravodlivosti, zavtipkovali.
„Oci, a prečo hovoríš tomuto miestu vrch snov?“, opýtalo sa dievčatko. Na ľavej strane sa nachádzala križovatka, ktorá viedla do jednej zo záhoráckych dedín, rovno sa išlo ponad celú mestskú časť a doprava smerom dole, v podstate priamo k otcovmu bratovi.
„Nuž, občas som si tu zdriemol, po celodennej bajkovačke s kamarátmi to bolo často moje obľúbené miesto, kde som mal poslednú zastávku smerom domov“, odvetil otec.
„Nazval som ho podľa jednej knihy od Arthura Machena, ktorá mi to miesto pripomínala, veď sa pozri na tie staré hrubé stromy, tie už isto majú niekoľkosto rokov, hľadal som aj nejakú literatúru, v ktorej by sa písalo, že čo tu bolo dávnejšie, no jediné, na čo som natrafil bola taká útla knižôžka, skôr niečo ako brožúrka, ktorá sa datovala na obdobie spred sto rokov. No a tam už bolo v podstate to, čo je teraz, takže takmer žiadna zmena.“
„Možno tu kedysi pobehovali šabľozúbe mačky“, zavtipkovala mama.
„No, poďme sa rozložiť na lúku, našťastie tu nikto nie je, Ingridka pomôž mi roztiahnuť tú deku a mama môže povykladať veci na ňu, ja potom pôjdem nazbierať tu neďaleko nejaké suché drevo a môžme si urobiť malý piknik. Zobrali ste aj nejaký papier, aby som mal čím pripáliť?“, opýtal sa otec.
„Ajaj“, kývla plecami mama a pozrela sa výčitavo na oboch.
„Ja tu mám svoj škicár, môžem tak akurát vytrhnúť nejaké strany od konca“, zareagovala Ingrid.
„Super, ešteže ťa máme“, usmial sa na ňu otec.
„Myslel som si, že mám ešte v aute nejaké noviny, ale nanešťastie som ešte aj ten architektonický digest nechal v robote, ako tak pozerám“, zaklopil otec zadný kufor komentujúc vzniknutú situáciu.
Keď už bolo všetko pripravené, tak sa pekne pousádzali na deku a čakali kým sa urobia zemiačiky v pahrebe. Ingrid si otvorila svoj škicár a začala si čarbať neurčité tvary, čisto len na rozcvičenie ruky, aby bola pripravená, keď sa udeje niečo navôkol, alebo ju kopne múza, jemný letný vánok pofukoval pomedzi stromy a jemne šuštiace lístie vzbudzovali dojem vlnenia, ktorý jej pripomínal snáď aj nejaký futbalový štadión, na ktorom ľudia vstávajú a sadajú kontinuálne po celej šírke. Tak to začala kopírovať, nakreslila vlnky. Prerušilo ju až zavolanie otca, že zemiačiky sú hotové, môžme ísť papať. Po tej dvojhodinovej šľapačke už jej celkom hudci vyhrávali v bruchu, tak s nadšením vyskočila s vystretými rukami, s ktorými sa snáď chcela dotknúť krásnej belasej oblohy.
Otec si po piknikovom obede vydýmol a z chuti sa s mamou zvalili na deku, zaspomínali si aj na staré časy, keď ešte len spolu randili, s radosťou sa pozreli na svoju Ingridku, ktorá si znova začala kresliť.
„Ach aká som rada, že ta naša Ingridka je také bezproblémové dieťa, také by sme si mohli dovoliť ešte jedno, čo ty na to?“, zažartovala mama.
„Myslíš, že to zvládneme? Človek nevie, aké budú životné náklady o rok, nieto ešte o desať-dvadsať rokov, a v robote to nevyzerá bohvieako, na začiatku sa mi zdalo, že postupujem miľovými krokmi dopredu vo všetkych oblastiach vrátane platu, no posledné roky mám pocit, že som v rieke, ktorá sa časom stala stojatým jazierkom.“
„Nič sa neboj, som tu ešte ja, a nikdy sme neboli nikomu nič dlžní, na materskej by som sa už možno konečne dostala k písaniu tej mojej knihy pre deti, vieš, čo som ti minule spomínala, stále som chcela napísať knihu o dievčatku s nadprirodzenými schopnosťami, samozrejme, že nie niečo ako Harry Potter, to tu už bolo miliónkrát recyklované, ale niečo vlastné. Pozrela som si aj nejaké rebríčky, že čo teraz fičí na známych knižných portáloch, a samozrejme aj na amazone, nerada sa síce zaoberám číslami, na to tu mám predsa teba, ale malý prieskum nikdy nepríde nazmar.“
Rozhovor pokračoval ďalej a rodičia si ani nevšimli, že Ingrid sa začala potulovať so svojim škicárom po lúke, vedľa ohniska bola nejaká drevená konštrukcia v tvare veľkého písmena A, na nej boli zavesené rôžne menšie predmety, nazvime ich hračky, vzdialene to pripomínalo skôr pohanský vianočný stromček. Ingrid to zaujalo, celé to bolo omotané šnúrkami a vetvičkami, tak si k tomu prisadla, a začala to obkresľovať do svojho škicára. Začala pociťovať silnejúci vietor, až jednu bočnú halúzku vietor odfúkol do neďalekého kopčeka, kde bol už rad stromov vedúci do tej záhoráckej dedinky. Ingrid to chcela vrátiť naspäť, tak sa tam vybrala, ako to zdvíhala z trávy, tak ju prekvapila nejaká osoba, ktorá bola odená do starodávne pôsobiaceho hávu.
„Mňa sa nemusíš báť, dievčatko, ja to tu len občas strážim, ako sa voláš?“, opýtalo sa stvorenie.
„Ingrid“, odpovedalo zahanbene.
„Aha, mne môžeš hovoriť Pan, na tej deke ako vidím máš rodičov, že?“
„Áno, hneď sa tam vrátim, len ma zaujal tento lesný vianočný stromček, z ktorého odfúklo túto halúzku, tak som ju chcela vrátiť naspäť.“
„Pekne od teba, za to, že sa tak pekne staráš o svoje okolie, môžeš si želať jedno želanie, ktoré ti splním, teda ak chceš.“
Ingridka porozmýšľala, pozrela sa do svojho škicára a hneď jej zasvietila žiarovka v hlave.
„Občas by som si želala, aby to čo nakreslím, sa niekedy stalo, nie vždy, ale len vtedy keď skutočne veľmi chcem. Chcem byť totiž ministerka spravodlivosti, a keď všetky zložky zlyhajú, tak nech sa to stane aspoň takýmto netradičným spôsobom.“
Strážca sa pousmial a požiadal ju, aby mu podala ten škicár, urobila to. On vybral zo svojho vačku nejaký drevený predmet, ktorý pripomínal tradičnú flautu a začal ňou smerom do škicára fúkať melódiu, najprv jeden tón, na druhý krát pridal k tomu jednému ďalší a ďalší, nevedno ako to urobil, ale na konci už fúkal 12 tónov, ktoré hrali nejaký komplexný megaakord.
„Tak a máš to, ale nezabudni, že si to musíš veľmi želať a môže sa to stať len raz za rok, viackrát ti to nedovolím, aby si to nazačala zneužívať, i keď mám pocit, že ty si správne dievčatko so správnymi úmyslami. Tých dvanásť tónov, ktoré som vyfúkol cez tu moju flautu znamená, že dokopy to môžeš použiť dvanásťkrát.“
„Okej, platí, a ďakujem“, odvetilo dievčatko.
Skôr než sa stačilo otočiť naspäť pri pozeraní do škicára, bytosť bola preč, len nejaký zrýchlený vánok sa stihol previať cez jej obočie, tak sa pomaly začala vraciať k rodičom, ktorí tam príjemne zadriemali. Zmestila sa medzi nich na deku, oni na oplátku zazívali, natiahly ruky, a behom polhodiny stihli všetko popratať a do súmraku zišli dole k autu, ktoré poslušne a bez svetelných, či zvukových alarmov na nich čakalo.
