DOVOLENKA
Mala to byť spoločná rodinná dovolenka, na ktorú som sa tešila aj preto, že počas toho celoročného náhlenia si nájdeme čas na seba a konečne si oddýchneme.
Všetko bolo naplánované, poukazy vyplatené a ja som si už odpočítavala dni do odchodu. Keď nás delil do odchodu týždeň, Marek – môj manžel mi oznámil, že nepôjde, lebo ho neuvoľnia z práce. Zdalo sa mi to zvláštne, veď sme sa obaja tešili a s dovolenkou nemal problémy. No keďže naše manželstvo prechádzalo neustálymi hádkami a udobrovaniami a bolo to také talianske manželstvo, nebránila som sa predstave ísť s deťmi sama. Veď si aspoň od seba oddýchneme a snáď aj vzťahu to prospeje.
V deň odchodu nás teda Marek odviezol na letisko a odišiel do práce. Nechcelo sa mi ani veľmi rozmýšľať nad tým, či pravou príčinou prečo nejde je niečo iné, tak som bola pohltená nadšením s nadchádzajúcich dní.
Hneď ako sa lietadlo zodvihlo do oblakov, všetky problémy a starosti zostali tam dolu a spolu s deťmi som si začala vychutnávať začiatok našej dovolenky. Po pristátí som si všimla párik manželov, ktorí s nami nastúpili do autobusu, čo nás viezol do hotela. Horlivo debatovali o krásnom prostredí. Ani mne nemohlo ujsť všetko to naokolo, vlny trblietajúce sa v odraze slnečných lúčov, šum narážajúcej vody o skaly, teplo, vôňa, ruch mesta... Ten „iný“ prímorský život, odlišný od domova. V podvedomí mi pobehovali myšlienky, aké by to bolo keby sme tu boli všetci spolu, no snažila som sa ich zahnať. Po raňajkách sme sa vybrali na pláž, vzdialenú kúsok od hotela, na sebe plavky, v ruke osušky a slnečník. Ani neviem kedy som pocítila ten prvý „pálivý“ pohľad.
Ležal na pláži kúsok od nás a vedľa neho „ten“ manželský pár z autobusu. Na deke mali zopár kameňov a mušlí, ktoré prezerali. Nenápadne, asi len tak zo zvedavosti som ich pozorovala, možno závidela tú pohodu, ktorá mi chýbala. Preskakovali sme vlny, bláznili sa, ani neviem ako dlho, keď vietor odfúkol náš slnečník. Nestihla som dobehnúť a predo mnou stál „on“, v ruke držal slnečník. Pomohol mi ho znovu upevniť do piesku, ja som poďakovala a odišiel. Nevšímala som si ho, len ďalej sa venovala deťom.
Videla som ho opäť pri večeri. Sedel s nejakým pánom a mne už známym „párikom“, keď som začula jeho meno.
Ďalší deň sme šli na výlet. Ako inak, behalo mi v hlave či aj „on“, Ivan pôjde. Áno, sedel so svojimi známymi na prednom sedadle. Nedalo mi nepozorovať ho. Párkrát sa nám počas výletu stretli pohľady, ale nič viac. Vídavali sme sa pri raňajkách, večeriach, na pláži... Každé raňajky, či večeru, neustále som hľadala jeho tvár. Niekedy tam už sedel, inokedy prichádzal po nás. Sedávali sme tak, aby sme na seba videli a naša komunikácia spočívala len v pozdravení s prianím: „Dobrú chuť!“
Po pár dňoch, keď som ležala na pláži s deťmi, prišiel za nami a spýtal sa, či si môže prisadnúť. V ruke držal zopár mušlí, ktoré ukazoval deťom. Bolo to príjemné. V ten večer som ho mala plnú hlavu, no začala som si zakazovať na neho myslieť, veď doma mám Mareka! A ešte sú tu deti! Neustále sme sa míňali na schodoch v hotely, v meste v nočných uličkách, raňajkách, až nadišiel posledný deň nášho pobytu.
Sedela som s deťmi v hale so zbalenými kuframi, keď odrazu vošiel do hotela. Podišiel ku mne a spýtal sa, či odchádzame. Zrejme si myslel, že sme nie na 7, ale 10 dní ako on. Ponúkol sa, že nám pomôže s batožinou a cestou sa vypytoval odkiaľ sme, kde pracujem...
Veľa sme toho nestihli povedať, no vedela som, že chcel povedať viac, a možno aj ja. Snáď chýbala obom odvaha.
Nastúpili sme do autobusu, Ivan aj so svojimi priateľmi ešte zostal. Ako sa autobus pohol, nedalo mi neobzrieť sa za našim balkónom, na ktorom som popíjala kávu, keď som znovu pocítila tú páľavu. Stál na balkóne o poschodie vyššie. Kýval na rozlúčku. Odkývala som mu a celú cestu až domov rozmýšľala o tom, čo by bolo, keby bolo povedané viac...
Po prílete nás čakal Marek, v ten moment som zabudla na všetko, tešila sa že sme všetci spolu.
Moja radosť netrvala dlho. Na stole v obývačke ma privítalo na stole zopár vyhoretých kahančekov, dva poháre po dopitom víne...
