ja som ešte bývala na študentskom internáte v Miláne a chodila som k Enricovi iba pobudnúť na víkendy. v piatok večer ma po práci prišiel vyzdvihnúť, šlo sa na večeru a neskôr do kina. pred odchodom domov sme sa zastavili v jednom lokále blízko jeho apartmánu na drink. ja som si dala klasicky moje obľúbené mojito a Enrico vodku s martini. už bolo neskoro, keď sme sa dostali domov. šla som si dať sprchu, potom nasledovala operácia what do I wear in bed? why, Chanel No.5, of course! hodila som vyzlečené kusy šiat do koša na prádlo … a zavrela som za sebou dvere spálne.
keď som ráno otvorila oči, Enrico sa na mňa usmieval a v ruke držal tácku s pripravenými raňajkami a jednou krásnou čerstvou červenou a voňavou ružou. pri tomto bode si už nie som celkom istá, či tam tá ruža bola, alebo či je to výtvor mojej fantázie, ale takto sa mi na to spomína príjemnejšie.
čo?!? vy ste si nič nikdy nedomysleli, aby ste si skrášlili realitu?!? pch!
povedal mi nežným hlasom (trvám na nežnom hlase!), aby som si ešte pospala, podal mi knižku, ktorú mi odporučil prečítať. ak chcem, nech začnem. on zatiaľ skočí pozdraviť svoju matku a zobrať jej svoje veci na pranie. marí sa mi, že niečo bľabotal o tom, že by ma jej rád v blízkej budúcnosti predstavil. ja som sa na neho blažene pousmiala a pobozkala ho za raňajky.
práve som otočila ďalšiu stránku knihy, keď do mňa ako blesk z jasného neba udrela zlá predtucha. vyskočila som z postele ako besná a utekala do kúpeľne.
kôš. kôš. kde, do paroma, je kôš na prádlo!?!
začala som sa potiť a ruky sa mi triasli. chytila som mobil do ruky, stlačila posledné volané číslo:
“Enrico, kde si?”
“práve sa vraciam domov, potrebuješ niečo?”
“kde zmizol kôš na prádlo?” ticho na druhej strane
“prečo?”
“nepýtaj sa ma prečo a odpovedz prosím ťa, kde je?” zdvihla som na neho hlas
pozor Denisa, chodíš na tenkom ľade ...
“hovoril som ti, že ho beriem mame, čo sa stalo?”
nervóznym, trasľavým hlasom nalieham “ale vybral si z koša pred tým moje veci, že?”
ticho. nad-čím-do-paroma-tak-dlho-rozmýšľa?!
“Denka, ty si tam dala svoje veci?”
tma. koniec. teraz už viem, aké to je, keď človek umiera.
“Denka? pronto, Denisa?”
OK, pozbieraj sa ty hniloba, ty pleseň, ty loserka! nadávala som si
“áno, Enrico, dala som tam svoje veci” vyšlo zo mňa
opatrne sa ma spýtal “aj spodnú bielizeň?” “áno, aj spodnú bielizeň”
ticho. rozmýšľa. “počuj, aspoň to máme za sebou, už o tebe vie. ja sa skôr bojím toho, aby si nemyslela, že som transvestita. ja som jej totiž ešte nikdy nikoho pred tebou nepredstavil. aby jej to nebolo podozrivé.”
keby mi nebolo do plaču, tak by som sa pri predstave, ako si Enrico oblieka ženskú spodnú bielizeň a robí si make up, rozosmiala.
“Denka, prosím ťa, len zo zvedavosti, ktoré nohavičky to boli, tie leopardové s ružovou krajkou?” Cítila som, ako mi krv stúpa do hlavy. Zrazu sa mi spod nechtov začali vytláčať pazúry a z uší vyrastať chlpy a ja som sa začala zvierať v bolestiach v štýle Thriller by Michael Jackson. Tak on si zo mňa ešte uťahuje?!?
ešte v šoku som zavolala svojej mame. Maaaami, toto a hento sa stalo, pomôž, prosíííím. Prvý raz mi naozaj záležalo na tom, aby som spravila dobrý dojem! Čo mám robiť? Mama je dobrá kresťanka, ale s týmto si ani ona nevedela rady. Najviac, na čo sa zmohla bolo: nájdeš si nového priateľa Deniska, nesmúť.
Ďakujem ti, mamička.
Pre tých, ktorí by ste nespali v noci zo zvedavosti, ako to všetko dopadlo, dokončím niekoľkými slovami. Norma, teraz moja svokra, sa rozhodla pre taktiku nevidím, nehovorím, nepočujem, a v nedeľu, keď sa Enrico zastavil po čisté veci, našiel všetko, ako obyčajne, vypraté a vyžehlené naukladané v koši, plus môj úbor (vypratý a vyžehlený) na vrchu.
moja svokra je pravá Signora.
