ale otázku si musím položiť. a viem, že nie som sama.
v dnešnej dobe, keď sa zdá, že je dôležitejšie byť niekým dôležitým, ako spraviť niečo dôležité, musím byť na pozore, lebo riziko je zrejmé. pre mňa, ale hlavne pre moje dieťa.
riziko zneužívania technológie. spočíva v tom, že sa izolujeme kým sme v spoločnosti. ako ja a Enrico kým čakáme na objednávku a zatiaľ sa ponoríme do našich virtuálnych svetov. sme spolu, ale sme aj na piatich rôznych iných miestach naraz, s piatimi rôznymi ľudmi. a ani jednému nevenujeme 100 % pozornosti. iba toľko, koľko stačí na konverzáciu cez post či tweet.
zabúdame vedieť p-o-č-ú-v-a-ť? zabúdame umenie k-o-n-c-e-n-t-r-á-c-i-e?
v konverzácii sú dôležité práve odtiene. sú to práve prestávky medzi jedným slovom a druhým. tam sa skrýva ľudská zraniteľnosť. konverzácia je očný kontakt. k-o-n-t-a-k-t.
a prečo sa takto izolujeme? lebo je to jednoduchšie. reálnu konverzáciu nevieme kontrolovať. online áno. reálna konverzácia má pauzy, ktoré sú niekedy nepríjemné, niekedy nudné. virtuálny svet ich nemá. virtuálne môžeme byť tým, kým chceme, vtedy, keď chceme. niekým duchaplnejším a trpezlivejším, niekým zaujímavejším a milším. nie príliš veľa, nie príliš málo. tak akurát. delete. copy. share. som to ja, a predsa nie som. editovala som sa na mieru.
nebude to pre mňa ľahké, ako ani pre ostatných rodičov. hlavne, budem musieť byť ja príkladom pre svoje dieťa. nemôžem predsa prednášať o veciach ako rob iba jednu vec naraz a sústreď sa na ňu, počúvaj, nevyhýbať sa tichu, práve naopak, prijmi ho a využi na vlastnú sebareflexiu, keď ja sama budem prvá "obeť" technológie.
s technológiou je to asi tak, ako s ohňom: dobrý sluha, zlý pán.
bude lepšie mať sa na pozore, aby mi neušla podstata života.
toho reálneho, z mäsa a kosti. a duše.
