vonku bolo mínus stupňov a niekoľko centimetrov snehu, tak sme si na tenisky naťahovali igelitové sáčky a pripevňovali gumou na vlasy, aby nám nohy nepremokli. na úsvite, pred raňajkami sme si šli zabehať prvé kilometre do lesa Rájeckého zámku, veľkú časť trasy do kopca. keď som začula trénerov silný hlas a jeho vyhrážky, vyskočila som zo zeme ako zajac, ktorého trafili do zadku a rýchlo som sa zaradila do radu medzi bežiace mužstvo. bola som unavená, a chytil ma impulzívny hnev za všetko to trápenie, ktoré nám tréner nadelil. tak som vystúpila z rady a hodila som sa na protest do snehu, mysliac si, že ma Miši bácsi aj tak nevidí a ja sa mu takto určitým spôsobom pomstím. ale on nás sledoval ďalekohľadom a keď niektorá z nás povolila v rytme, zareval, až sa les aj so zámkom zatriasli. obyčajne nám nedával priestor na odvetu.
pámätám si, ako som sa čudovala, keď som prvý raz na základnej škole počula niektorú spolužiačku vyhovárať sa na hodine telesnej výchovy, že nemôže cvičiť, lebo má cyklus. ešte stále som jasne mala na mysli odpoveď Miši bácsiho, keď sa jedna z nás prvý krát pokúsila na tréningu o výnimočné zaobchádzanie kvôli menštruácii. ironicky sa spýtal je to prvý raz? a podotkol lebo to nebude určite posledný raz a čo teraz?!?! teraz netrénuješ, lebo máš cyklus, potom nebudeš trénovať, lebo prší, potom lebo sneží ... si žena, je to normálny stav, postav sa rady a pracuj na sebe.
mám plnú hlavu a hlavne srdce takýmito spomienkami. neviem povedať, koľko krát, keď som prežívala svoje najťažšie chvíle v živote, som si spomenula na moje družstvo, tvrdé tréningy, ešte tvrdšie sústredenia a Miši bácsiho. tieto roky strávené spolu neboli iba o hádzanej, ale o lekcii života. bolo to o postoji k tažkostiam, o tvrdej práci a ľudských vzťahoch.
ja som rebelská nátura a od malička mám averziu k autoritatívnosti. narobila som si nemálo tažkostí v živote, keď som natrafila na autoritatívneho pedagóga či šéfa. ony to so mnou tiež nemali ľahké. vedela som vymyslieť kruté psycho-nátlaky, aby som ich vytočila a tak sa vzbúrila proti systému.
ale Miši bácsi bol prirodzená autorita. napriek jeho tvrdému jednaniu s nami sme si ho vážili a niekde hlboko v duši sme vedeli, že to s nami myslí dobre. chcel z nás dostať maximum a to sa dá iba tvrdou prácou. vďaka nemu a hádzanej si spomínam na svoje detstvo a skorú dospelosť s úsmevom.
vďaka športu sme sa dostali na miesta, ktoré v tom období režimu vôbec neboli také prístupné. boli sme na turnajoch v talianskom Cingoli a Terame, či francúzskom Gray. pre nás to bolo ako prívod čerstvého vzduchu do pľúc. mali sme možnosť konfrontácie s dievčenskými mužstvami z celého sveta.
boli také momenty, keď sa mi darilo menej a chcela som šport zabaliť. vtedy vstupovala do hry mama. raz ma motivovala, druhý raz ma vyzvala dovoliť si neísť na tréning. mama vždy vedela, čo je správne. ako v apríli, keď mi volala, že mi Miši bácsi priniesol pozvánku. treba prísť domov, oznámila mi cez skype.
toto stretnutie po dvadsiatich (20!) rokoch po výhre titulu Majster Slovenska a Vicemajster Československej Federácie 1992 bola tiež práca Miši bácsiho a členov hádzanárskeho zväzu. napriek tomu, že stretnutie bolo organizované v súkromnom duchu mála vyvolených, prišiel nám zagratulovať a poďakovať za tento veľký úspech pre Kolárovo a športový zväz aj primátor mesta.
pripravili pre nás, bývalé Majsterky, veľmi milé e dôstojné stretnutie. náš Miši bácsi osobne zobral každej svojej bývalej odchovankyni pozvánku (!) *teda aspoň komu sa dalo, lebo niektoré z nás nežijú už v Kolárove, napr. ja, v tom prípade pozvánku priniesol do rodičovského domu.
dostali sme nové dresy, zasúťažili sme si v hádzaní sedem metrového hodu a hádzaní na bránu z náskoku. zahrali sme si priateľský zápas s členkami terajšieho ženského zväzu a potom na nás čakala pekná večera. premietali sme si video z v-e-ľ-k-é-h-o zápasu, prelistovali sme si kroniku turnaja a pospomínali. nálada bola uvoľnená.
tu treba povedať veľké ď-a-k-u-j-e-m Miši bácsimu a celému zväzu za pohostinnosť a milé privítanie.
vďaka nim aj po toľkých rokoch vo mne jasne ožil duch družstva, spolupatričnosti a hrdosti za to, že existuje niečo, niečo nehmatateľné, ale o to viac hlboko zakorenené, čo nás spája a bude spájať celý život.
*viac fotiek na www.babicsdenisa.com/blog
