Keď sme spolu telefonovali hovorila som jej ako matka dcére, ona plakala, a v skutočnosti to bolo naopak. Ja som dcéra. Hovorila som niečo o pokore. O Veľkej noci, o každom zastavení, ako o páde, o konfrontácii s človekom. „Je to cesta, ktorú si nevyberáš, mami. Ani tých ľudí na nej."
„Je čas prijať. Kráčať. Mami. Buď aj ty hrdá na to, že ťaháš kolenačky bremená. Že, keď si kresťanka, máš to v mene. Že tie ťarchy nie sú ani zďaleka také neúnosné."
„Že to nie som ja, mami, čo sa celý život búri. Ale ty. Teraz sa usmievam. Lebo viem, že by si protestovala."
„Hej chce sa mi smiať, aj keď inokedy by som po tomto telefonáte plakala, a chcela ti pomôcť, a samozrejme nevedela ako. Vieš, niekedy si myslíme, že Zem sa točí len okolo nás, a že my sme za všetko zodpovední, a keď sa na to pozrieš z opačnej strany, rozosmeješ sa.
Každé zastavenie je výzva. Kráčaj. Ver mi
Ozaj, a vieš o tom, že Ježiš nevstal z mrkvy?
/ pusi, pusi, mam /
