Pred chvíľou sme tancovali. Spievali sme „ Chytit vítr ". Poskakovali. Veľa som o takomto tancovaní čítala. Tiež som tak chcela. Raz.
A keď sa mi už dlho zdalo, že strácam cenu. Že neprichádza už nič nad čím by som sa divila.
Narodila sa Ona.
S veľkým plačom nadomnou. Jazýček sa jej chvel a tvárička v kŕči.
Potom som nad ňou dlho sedávala ticho, bezducho. Jej plač išiel mimo rezonancie v mojom tele.
A všetky moje pohyby boli minimálne a spomalené.
Sklamanie.
Bezducho som to odovzdané telíčko držala položené na dlaniach. Jej bojujúce pestičky mi boli cudzie. A sajúcu pusinku by som vymenila za pár šlukov z cigarety.
Žiadne materinské pudy. Bolo mi z toho nostalgicky. Za životom pred.
Tlačila som kočík rukami, ku ktorým som sa nepriznávala. Ani to ovisnuté brucho mi nepatrilo.
Nestalo sa nič, nič nad čím by som sa divila, dojímala. Bolo mi ľúto toho dieťaťa. Že sa narodilo mne, človeku bez citu.
Po prvý úsmev. Po prvé „aggggg". A doširoka otvorené oči. Hýbúc jazýčkom, ako v nemom filme. Hovorí mi : „maminka, si to ty?"si to ty, maminka?". Počujem to v duši. Počujem, ako sa to ozýva. Neha krehká ako lupienok. Povievajúca okolo toho najpodstatnejšieho vo mne. Odhalila vo mne pravdu. Jednoduchosť. Nič nie je podstatné, nič netreba hľadať, ani očakávať. Je to tu. Prichádza a odchádza to. Nie je nostalgia. Je návrat do maternice, do detstva.
Načahujem sa za tým ako Ona za tieňmi. Ako jej pusinka lačno hľadá moju kožu. Aj ja som lačná po Nej.
Divím sa. A je to prirodzené. Nestratila som cenu. Ona ma zachránila.
