Ležal vedľa mňa. A možno to bola tiež len fantázia, živá a farebná. Zavinuli sme sa do seba, rozvinuli a zvlnili obraz, na moment. A potom ten moment pokračoval. V káve, chlebe, prúde vody, v kvapkách na kachličkách. Precitla som.
V cudzom byte. S nohami na zaprášenej holej podlahe. Celé moje vnútro bolo holé, obielené ako hlinený dom, ako jablko. Bielu prekryla červeň. Sama.
Na ceste tam a späť začal poletovať. Sneh. Krížik na spätnom zrkadle. Začalo vo mne vrstvenie. A obklopená domami a dverami, vnárala som sa do môjho kryštálového mesta. Za oknami ticho a prázdno. Ožijú večer. Teraz to žije na benzínkach, v kantínach a ofisoch. Kupujú mandarínky a údené za 7 euro, flaušové deky, drobné elektrické svetielka, menia koruny na eurá, vŕtajú ukazovákom v peňaženke, lovia mince, hádžu do klobúka, kladú do popraskaných rúk, s pocitom viny že sa majú aspoň takto, Tankujem diesel Alpine, dúfajúc že bude autu teplejšie, a zavrčí na prvý šup, Prečapujem o dva centy. Predavačke s úsmevom hovorím : bola tvrdá pištoľ, nedalo sa presne. Na žobrákov si nespomeniem. Ani doma na nich nemyslím.
V mojom byte. Cmúľam z lyžice karamel. A ani náznak po advente. Nič sa nepripravuje. Je tu ticho. Žiadny plameň. Za oknom tváre obklopené lampami. Mandarínky a údené. Deti z klziska, Dámy z Vianočných trhov. Osamotený muž v čiernej vetrovke. Vo vrecku mu namodro svieti mobil. Pozerá do môjho okna.
Ja na displej..
