...len myslím niečo dobre, a vypáli to naopak. Potom sa jednoducho ocitnem v posteli a cítim sa trápne.
Niekedy to trvá dosť dlho, nejem, nepijem a kontraproduktívne rezignujem na bežné návyky.
Maximálne na tretí deň vstanem, a akoby nič pokračujem v bežných návykoch.
Keď sú dni plné povinností, najradšej cítim vinu, že ich neplním. Vtedy zvyčajne nerobím vôbec nič, alebo robím výhradne len zbytočnosti. Míňam peniaze, nepočítam ich a paralelne z týmito činnosťami si to vyčítam.
O týždeň - dva ma prepadne svedomie, v práci vyprodukujem za jeden deň toľko, čo ani za týždeň pokojného tempa nemám šancu stihnúť, upracem byt, zriadim si kozmetický pultík, zakaždým nanovo, flakóny vzadu pri zrkadle, plechové dózy s bižu vpredu. O pár dní sa to opäť pomieša, zapadne prachom a prechádza normálom dostratena. Vtedy už zas, neviem nič nájsť.
Keď sú dni ako napríklad piatok, najradšej sa z toho teším. Len tak. A organizujem sa medzi ľudí, čo sú niečím dojímaví. Sú osamotení, majú psa, priveľký nos, alebo malé uši. Hypotéku na tridsať rokov, nízky plat, zimu v práci, nemajú vkus, sú príliš snaživí. Osamoteným robím spoločnosť, psovi psovoda, nosatým kúpim drink so slamkou...príliš snaživým dovolím všetko.
Sú dni, keď len plynú a ja s nimi.
Takto. Cyklicky. Prekombinovane. Hľadajúc zjednodušenie.