Hovorím, že ľutovať sa, je úbohé. A napriek tomu ostávam medzi štyrmi stenami. Prázdnota. Hlad. Hľadanie. Túžba po stručnosti v obrazoch. Po obrazoch, aby prenikli. Do duše, do srdca. Aby boleli. Aby tešili.
Hovoril, že mám žiť pre tých druhých. Že keď si nevážim svoj život, mám si vážiť život ako taký. Že mám vstať. Ísť jesť. Uvariť kávu. Obliecť sa.
Hovorila som mu, že ľudia radi plačú pri filmoch, ale zažiť to nechcú. Koľko ješitnosti, v tom čo som povedala. Napríklad MODRÁ - KIESLOVSKI, alebo Sofiina voľba...
Okolo mňa červená. A fialová. Dávna asociácia na Ameliu z Montmartru. Chýba obraz, ktorý seká do živého. Chýba čokoľvek, čoho by som sa zachytila.
Hovoril, že sa mám na toto teraz a tu, pozrieť „zoširoka", z pohľadu tisícok rokov, z pohľadu späť. Vidieť malosť. Že je to vlastne smiešne. Kvapka. Čo sa dávno vyparila. Kvapka čo bola kedysi kvapkou. Ale teraz je len slovom.
Hovorím, pomôž mi vstať. A počúvam pritom tragické orchestre. Pompéznosť smútku. Dunenie, aby preniklo. Aby zabolelo. Aj to je oslava života.
Napriek všetkému, za všetko ďakujem.
Možno to vyznie pateticky. Ale aj keď strácam schopnosť vyjadrovania sa, získavam schopnosť vidieť veci očami druhých. Myslím, že sa tomu hovorí empatia.
