Na všetko toto sa dá zabudnúť, keď ležím za hrubým múrom z barytu a prechádza mnou rádioaktivita.
Cez obed sa tešiť na noc. S insitnou rozprávkovou knižkou možno zaspať, možno sa len tváriť. V podkroví čakať na prvú rannú električku. Nenastúpiť. Myslieť na tých, čo sa vezú. Či majú umyté zuby a označený cestovný lístok. Alebo či ich nenapína na vracanie, keď nastúpi do päťky tá v cyklámenovom kabáte s taškami BILLA. Či sa vonku šmýka. Kam idú.
Potom sa prestanem pýtať a keď tam sedím kĺžúc sa Račianskou, odpovedám si. Drísty o živote. Múdrosti rozmočené ako omrvinky v káve. Život sa žije. Pousmejem sa. Demystifikujúc klišé.
Obliekam sa ako tie, čo žili keď padali na Stalingrad bomby. Povedala som Jej, že sa štylizujem. Smiala sa, lebo Ona sa nevie štylizovať. Dáša. Pila som čokoládu s rumom a oni dvaja hrali šach. Pod ich bytom, v malej kaviarni kde môžu aj psy. V policiach sú knihy od Slobodu a steny ako šupka z avokáda. Hovorila som: „Tak ty si vlastne metropolita, Parížan. Secesia okolo. Tie zábradlia a kaviarne dolu. Kde si ráno prečítaš noviny." Smial sa, lebo On to tak povedať nevie. On to žije. Tuším. Michal.
Raz som povedala, že budem mať syna. Mala som šesť a všetci sa strašne smiali. Keď som ho porodila, tí, čo sa vtedy smiali plakali.
Dnes ráno som si povedala, že budem mať dieťa. Potichu. Do vankúša. Že budem jeho parťák. Že budem jeho obal. Len nech ten prechod rádioaktivity odrazí len moje kosti a holé orgány.
