Koža na tvári sa mu napla, a chĺpky postavili.
„Myslím, že zbytočne špekuluješ." odpovedal druhý
„Nechaj veci plynúť, po čase uvidíš, že sa pohli." pokračoval druhý
„Myslíš, že čas je v pohybe nenahraditeľný?" opýtala som sa a pozrela na druhého priamo.
Zažmurkal, usmial sa a chytil mi hlavu ako do zveráku.
„ Áno, ty trdlo, aj rozklad je pohyb častíc v čase..." odpovedal druhý uvolniac mi hlavu zo zovretia.
„Myslíš, že byť mŕtvy, neznamená nehybnosť?" pozrela som z okna na elektrické drôty
„Aha, nehýbu sa..."
„Ale tečie v nich prúd...niektoré veci nevidíme, jednoducho to vieme"
„Veríme, že to tak je, veríme, že je niečo vnútri, že častice kmitajú, že sa delia bunky, že sa menia štruktúry, raz nám to niekto povedal, prečítali sme si to, alebo uvideli" zamyslel sa monotónne druhý
„Myslíš, že veriť znamená život?"
„Že kým veríme všetko naokolo vo svojich očiach oživujeme?" čakala som na odpoveď
Druhý sa len usmial a položil si hlavu na moje rameno. Zavrela som oči a vedela že za oknom sú drôty v ktorých je prúd, že surová hovädzina v kuchyni sa práve rozkladá. Že ľudia kupujú v hypermarketoch salónky. Mŕtvy pocit medzi okennými tabuľami vyplnil vzduch. A oceľová kľučka na vchodových dverách je určite studená.
