Včera sme boli na malej plážičke pri vode. Obsadili sme si miesto pod stromom. Po nás prišli tri páry s deťmi. Matky deti povyzliekali, a pokládli na prebaĺovacie podložky, na brušká. V jednom kuse sa im prihovárali, a keď nie im, rozoberali stravovacie a vyprázdňovacie návyky svojich detí medzi sebou. Nezáležalo im, na ich tehotenstvom a materstvom zmäknutých postavách. Reč bola o mastičkách na zadočky, príkrmoch, a pretrvávajúcom kojení. Boli tam aj muži. Muži tak zvláštne zženštilí, muži na inej koľaji. Vláčni, bledí, smutno-jemní, prehadzujúci si biele batolivé telíčka na hrudi. Neženské ženy. Nemužní muži. Matky a otcovia.
Ležala som od dieťaťa asi meter ďaleko. Opaľovala som sa. Pripadala som si nezdravá. Odkysličená. Lepkavá od mlieka a spotená od kontaktu mojej a detskej teplej pokožky. Potrebovala som telesný odstup. Dieťa sedelo v autosedačke a sledovalo okolie, stromy, tiene, ľudí. Keď sa Jej niečo znepáčilo, venoval sa Jej ocko. Cítila som Ju. Počula som Ju. Pokoj a jednota. Tak ako sa správam k sebe, tak sa správam k Nej. Snažím sa byť poctivejšia. Pozornejšia. Spomaliť. Dieťa je môj učiteľ. Guru.
Neplánujem „plávanie s bábätkami", šetríme peniaze na dovolenku. Vziať dieťa so sebou k moru. Veľa vidieť, veľa farieb, nových tvarov, iná hudba, cesta autom, odpočívadlá, odmórište, keď bude plakať pohladkám ju po brušku, položím jej dlaň na čielko. Zaviniem do plienočky. Možno bude obytný príves s gaučíkom na odpočinok, malým drezom, dvojplatničkou. Útulnosť, budeme si blízki. Skromní. Budeme patriť len jej. Kruh. Zvuk mora, tieň borovíc a vôňa živice. Vnemy.
Nebudí sa obklopená mackom Pú a jeho družinou. To sme Jej nedopriali, nepripravili. Obklopili sme Ju lacnou bielou bielizňou, obliekame Ju do dupačiek z druhej ruky. Hovoríme, že dieťa nemá estetické nároky. Že zrejme potrebuje naše dlane. Jednu zvonkohru. A plienočku k líčku.
Chcem byť pekná mama. Zdravá. Cítiaca sa zdravo. Mať farbu. Priestor. Potrebujem posieľať vzdušné bozky. Nech letia... nech sú prijaté Jej úsmevom.
