Od piatej triedy na základnej som začala mávať angličtinu. Hrozne ma to bavilo, dokonca sa mi aj snívalo veľakrát, že som v nejakej miestnosti s anglicky hovoriacimi ľudmi. Potom som začala chodiť na olympiády z AJ, prvýkrát som skončila na 3.mieste. Ďalší rok zase na 2. mieste.
Angličtina zohrala dôležitú úlohu aj pri rozhodovaní sa kam na strednú školu. Tak som nakoniec skončila na jazykovom gymnáziu...
Ešte predtým ako som tam nastúpila, som vedela, že je možnosť ísť cez školu na rok do USA, na študijný pobyt v nejakej strednej škole. Ešte som tam ani nenastúpila a už som si predstavovala, aké by to bolo super keby som tam šla. Chcela som však byť realistka a nedávala som tomu vysoké nádeje. Nechcela som sa pre to príliš nadchnúť, pretože sklamanie by bolo ešte horšie. Tak Amerika ostala iba na úrovni krásneho sna.
V druhom ročníku začal prebiehať tento program, teda výber žiakov na ten ročný pobyt. Vybraní žiaci museli spĺňať určité kritériá. Ja som sa do toho programu neprihlásila, pretože to bolo veľmi drahé...okolo 100 000 sk. Našli sa samozrejme ľudia, ktorí ma chceli do tohto programu prihlásiť a ponúkli mi aj istú finančnú pomoc. Ale aj tak to bolo pridrahé, a nemala som to svedomie zobrať toľko peňazí od rodičov, ktorý si dlhé roky šetrili. Nezdalo sa mi správne, aby to všetko minuli na môj pobyt. Takže som sa toho programu nezúčastnila...
Keď som bola štvrtáčkou na strednej, spoznala som jednu úžasnú osobu, ktorej vďačím zato, kto dnes som. Bola to americká lektorka, stali sme sa najlepšími priateľkami. Obdivujem na nej veľa vecí a jednou z nich bolo, že ma naučila pozerať sa na seba inak. Ona bola jediný človek, ktorému som nemusla nič dokazovať, ktorá ma nevnímala ako Cigánku, ale iba takú aká som. Ona ani nevedela, čo to Cigán je, tak bolo zábavne potom, keď som jej to musela vysvetľovať J
Spoznala som tiež aj jej rodičov.
Pred letnými prázdninami som sa cítila ako vo sne. Jej rodičia ma pozvali stráviť s nimi leto v USA. Nechcelo sa mi tomu veriť. Tak dlho som na túto chvíľu čakala...bola to moja prvá cesta lietadlom a prvýkrát som opustila Slovensko.
Keď som sedela v lietadle, tak som tomu ešte stále neverila....ja sedím v lietadle a onedlho pristaneme v Detroite, Michigan. Mala som slzy na krajíčku, keď ma upozornili, že aby som sa pozrela von oknom, že sme v Michigane. Bol to neopísateľný pocit.
Keď sme už pristáli, prišiel pre nás Kristin otec na letisko. Cestou autom som bola celý čas nalepená na okne a nevedela sa sústrediť na nič iné. "Bože, veď ja som v Amerike!", musela som si stále pripomínať, lebo to bolo také neuveriteľné.
Strávila som tam to najúžasnejšie leto v živote. Zažila som niečo úplne iné, inú kultúru a spoznala nových ľudí. Cítila som sa u nich ako doma a považujem ich za svoju druhú rodinu. Naučila som sa u nich veľa vecí, a spoznala som ako ich rodina funguje a veľmi sa mi páčila ich súdržnosť a že spolu trávili ako rodina veľa času, i napriek tomu, že obaja rodičia pracovali takmer celý deň.
Ako sme tak chodievali hore-dole, vždy som mala na mysli aké mám šťastie, že som toto mohla zažiť. Myslela som na deti, ktoré sú nadané,ale nemôžu to rozvíjať kvôli finančnej stránke alebo nezáujmu rodičov. Vždy mi bolo nekonečne ľúto, keď som si pomyslela, že tam u nás na Slovensku, je toľko detí, ktoré majú potenciál niečo dosiahnuť,ale nemajú na to priestor. Toto je tiež jedna z vecí, ktorá ma motivuje ísť ďalej a niečo pre nich vybojovať.
Doma mi niekedy zvykli vravievať, že chcem od života až príliš veľa, ja som však dostala šancu a mala priestor dostať sa tam, kde som teraz a chcem využiť všetky príležitosti, ktoré prídu, aby som sa posunula ďalej ja a aby som posunula ďalej aj tých, ktorí vo mna veria a nemajú toľko príležitostí a priestoru.
