Realita je však častokrát iná. Všetko, čo som doteraz dosiahla neprišlo samé od seba...stalo ma to veľa sĺz a úsilia. A čo som chcela? Byť iba prijatá bez predsudkov a pohľadov, ísť na hociktorý úrad v meste bez toho, aby na mňa úradníci hľadeli s otvorenými ústami pri zistení,že študujem na univerzite a učím v súkromnej jazykovej škole...
Som Cigánkou a vždy ňou aj budem. Nebudem však pasívnou a žiť zo dňa na deň, ale svedomite pracovať a prinášať výsledky. Nebudem iba snívať o svete mimo mojej dediny, ale zbalím si kufre a pôjdem. Nebudem sa uspokojovať s tým, čo príde, ale budem mať tie najvyššie ambície a ciele. Nebudem skláňať hlavu, keď niekto bude hovoriť o Cigánoch, ale ozvem sa a poviem svoju pravdu. Nebudem akceptovať a pozerať sa na ponižovanie v spoločnosti,ale budem sa snažiť zakročiť. Nebudem sa odvracať, ale vždy snažiť vypočuť...pretože to, čo vidíme na povrchu nemusí vždy odzrkadľovať to,čo je vo vnútri. A farba pleti nemusí predurčovať človeka...
Presne takýto deň chcem zažiť...
