V poslednom ročníku sa však stalo niečo, čo ma zasiahlo. Bolo normálne, že som často počúvala komenty na Cigánov, ale nejako sa ma to nedotklo, pretože sa ma to netýkalo a bolo to adresované naozaj tej skupine, ktorá robí problémy. Stalo sa však niečo, čo som nemohla však brať neosobne. V posledom ročníku sme mali na francúzštinu lektora, priamo z Francúzka. Páčili sa mi jeho hodiny, pretože s nami konverzoval o zmysluplných veciach, a nie povedzme o tom,čo si včera kúpil a za koľko ako niektorí učitelia. Niektorí ľudia s ním však mali problém a začal im vadiť. Viete aké boli komenty? Že vraj sa oblieka ako bezdomovec...úplne smiešne. Tu bolo vidno ako sa ľudia pozerajú na iného človeka...a to prosím pekne som chodila na cirkevnú strednú a tam sa diali všelijaké veci.
Takže tento náš Francúz nebol veľmi obľúbený a ľudia komentovali hlavne jeho oblečenie...aspoň ja som to vždy počúvala. Jedného dňa prišiel na hodinu úplne rozčúlený a povedal mi, čo sa stalo. Vraj niekto označil Cigánov za zvieratá. Francúz ho poslal von z triedy a samozrejme, ten kto mal problém bol Francúz, pretože sa opovážil vyhodiť žiaka za dvere. A vraj, kde je tu spravodlivosť...
Bolo to niečo "neprijateľné", čo Francúz spravil....zastal sa ľudských práv, niečoho čo sa všade propaguje,ale nežije sa tak...a toto bolo až take neprijateľné, že chudáka Francúza vyhodili zo školy. No pre mňa bol najväčším hrdinom.
A najlepšie potom bolo, keď sa niektorí moji spolužiaci ozvali na hodine francúštiny (už s našou bývalou učiteľkou), že učiteľka obraňovala toho žiaka a zhrnula to tým, že nepovedal nič take hrozné a že povedal iba pravdu. Ja som bola z toho šokovaná, nezmohla som sa na slovo, slzy sa mi tlačili do očí...halóóó, akože ja som tu. Cítila som sa vtedy ako vzduch, ako keby som tam nebola. Ale toto si myslím už bolo priveľa. Všetci spolužiaci stáli za mnou a to bola jediná dobrá vec na tom všetkom.
Každý utorok sme sa stretávali na bohoslužbách v kultúrnom dome. Celá škola, aj učitelia...mala som sto chutí tam vtedy výjsť na podium a niečo povedať o ľudských právach. Aj som sa odhodlala a keď bol priestor pre oznamy, zodvihla som sa a podišla bližšie k pódiu. Nepodarilo sa mi tam však dostať, pretože niekto záhlasil, že môžme ísť a všetci sa zodvihli a vyšli von. Ja som tam stála, ale aspoň som bola hrdá sama na seba, že som prekonala strach stáť tam pred všetkými a niečo povedať.
Niekedy je toho už priveľa,čo sa deje v spoločnosti. Neobraňujem zločincov z môjho etnika, ale doplácame na to aj my, tí slušní. Podľa mňa nie je v poriadku, keď niekto slušný z nás vôjde do reštaurácie a povedia mu, že Cigánov tam neobsluhujú. A ten Cigán môže mať na sebe aj zlato, najdrahšie oblečenie, ale je Cigán. Nemám s tým osobnú skúsenosť, ale poznám ľudí, ktorí áno. Keby sa to stalo mne, tak ja som schopná to doviesť až na Európsky súdny dvor, a určite by som to aj spravila, nech vedia, čo sa deje na Slovensku. Tá udalosť na strednej škole ma iba viac podnietila k tomu, že určité veci sú už fakt neprijateľné. Akým právom sa niekto odvažuje prirovnávať ľudské bytosti k obyčajným zvieratám. Nech sú ľudia akí sú, ale nikto nemá právo zhadzovať ich na úroveň zvierat.
Štvalo ma to nielen preto, že to bol jasný útok voči môjmu etniku, ale preto, že spoločnosť to akceptovala a podľa nich sa nič hrozné nestalo, ale bola to iba pravda.
Tak sa naozaj pýtam, kde sa to dostávame. Som Cigánka, ale som aj Slovenka a preto mi záleží na celej spoločnosti a nemôžem sa prizerať ako sa ľudia navzájom hanobia. Aj keby nešlo o moje etnikum, rovnako by ma to štvalo...
Chcem lepšiu spoločnosť, lepšiu budúcnosť, kedy sa ľudia budú navzjámom rešpektovať....a toto je jeden z mojich cielov-to make a difference in people's lives and in society.
