Zhromaždíme sa na chodbe. Vystúpi rómsky tanečný súbor. Obdivujem tie ich krásne farebné šaty a vravím si, že raz si ich chcem aj ja obliecť. Ich vystúpenie vo mne niečo zanechalo, niečo sa vo mne pohlo. Pozerala som sa na tie šaty a na tú dynamiku, ktorá voľne plynula. Uplná voľnosť, sloboda, úprimná radosť z toho, čo robia. V myšlienkach som sa vrátila do časov, kedy som bola zmätená a nevedela som, čo to vlastne znamená patriť do jednej z nie veľmi popolárnych menšín na Slovensku. Ľudia sa ma väčšinou pýtali, či som pravá Slovenka alebo či nemám nejakých predkov zo zahraničia, pretože vyzerám ako nejaká Talianka, Španielka a neviem, čo ešte. Vtedy som ešte nebola taká vyzretá ako dnes a veľmi som to neriešila. Vždy som odpovedala tak nepriamo, že neviem, že možno aj mám nejakých príbuzných zo zahraničia. Obávala som sa, že keď poviem ako to vlastne je, tak ich stratím, že prevládnu stereotypy a ľudia často generalizujú. Povedala by som, že som pocítila až takú hrdosť na to, kto som. Uvedomila som si, že je to celé o jednotlivcovi, človeku samom a jeho vlastných kvalitách a schopnostiach, nie o tom odkiaľ pochádza a ako je vnímaná skupina ľudí, do ktorej patrí. Mňa predsa necharakterizuje to, akí sú ostatní, všetci ľudia majú predsa iné kvality, schopnosti, názory a dôležitý je individuálny prístup, pretože každý sme jedinečný so svojou identitou a nie to kam si nás ľudia zaraďujú a ako generalizujú.
Na takýchto podujatiach možno tí Rómovia nevedeli aký príbor si majú zobrať počas recepcie. Možno nevedeli, že sa nepatrí piť z fľaše, ale je lepšie zobrať si pohár. Možno nevedeli ako sa na takúto príležitosť treba obliecť. Možno nevedeli, že nie je slušné sa nahlas smiať alebo rozprávať sa s niekým cez celú miestnosť. Možno nevedeli ako držať pohár so šampanským. Ale vedeli niečo, čo mi na tých iných, nablýskaných, značkových ľudoch chýbalo. Vedeli dať najavo úprimnosť a na nič sa nehrali. Neusmievali sa strojene a neúprimne, iba tak zo slušnosti. Nehovorili krásne, veľké slová a pritom si v duchu mysleli niečo iné. Nesnažili sa zakryť, kto vlastne v skutočnosti sú. Navonok môžme pôsobiť ako úspešní, bohatí, piť najdrahšie šampanské a pritom vo vnútri nemať nič a byť chudobní ako kostolné myši. Šaty a drahé hodinky človeka nerobia, aj keď sa nimi snažíme zakryť tú chudobu, čo v nás je. Snažíme si budovať navonok svoj imidž, nejako pred ľudmi vyzerať, vydávať sa za niekoho kým vlastne nie sme. A niekedy to trvá dlho kým si uvedomíme, že sa už usmievame iba zo slušnosti,povinnosti a hráme sa na niekoho. Skutočné „ja" si nechávame niekde zamknuté v skrini odkiaľ vyberieme nádherné šaty, strojený úsmev a snažíme sa budovať si svoj „imidž", že je všetko v poriadku a snažíme sa samých seba presvedčiť, že robíme iba to, čo vychádza z nášho srdca. Neskôr si už nevieme spomenúť aké to bolo byť samým sebou, lebo sme sa prispôsobili všetkým konvenciám a pravidlám.
Byť tak ako tie ich šaty-pekné, farebné...nesplývať s davom, vždy vedieť kto som. A ten ich tanec-slobodný, voľný, nestrojený.
