Ráno začnem s elánom nový deň, v mysli si premietam všetky moje očakávania a teším sa na to, kedy večer prídem spokojná s tým, čo som zažila. Vôbec si nelámem hlavu nad tým, že niektorí naši reprezentanti ľudu nepokladajú za dôležité, aby aj práva LGBT ľudí boli zahrnuté do výboru, vôbec si nelámem hlavu nad tým, že niektorí z nás práve zničili budúcnosť množstva detí bezdôvodným "strčením" ich do špeciálnych škôl.
Sedím v autobuse a nepočúvam o tom, koľko vrážd sa dnes stalo, kto koho okradol alebo ako sa niektorí poriadne nabalili peniazmi, ktoré boli určené pre dobré veci. Iba sedím a užívam si slnečný deň.
V práci nemusím počúvam o tom ako byť čo najviac úspešní, dobre vyzerať, prezentovať sa ako najväčší humanista, ale skutočne riešieť veci a byť tým čím sme, bez masky, bez pretvarovania.
Keď sa po dlhom dni vraciam domov, nepočujem na ulici kričiacich ľudí nadávajúc niekomu do "buzerantov." Nevidím skleslé pohľady ľudí, ktorí toho už majú dosť. Nevnímam to, že ma niekto vzadu nepríjemné poznámky.
Keď som už doma, nebolí ma hlava z toho, že tam vonku sa deje niečo zlé. Nebolí ma hlava z toho, že tam vonku je kopa bezbranných ľudí, ktorí čakajú na zázrak tak ako práve ja a či som dnes spravila dosť. Spravila dosť na to, aby zajtra bolo lepšie a pozajtra ešte lepšie.
Ale realita je iná. Túžba a úsilie však vždy rovnaké.
