Keď som bola ešte v tom mojom Gočaltove, dedinke na rozhraní stredu a východu Slovenska, otec mi vždy zvykol vravievať, že vždy vyzerám taká zasnená, akoby vo svojom vlastnom svete. Mal vždy pravdu...v tom mojom svete sa odohrávalo veľa. Niekedy som si sama sebe pripadala naivná. Vedela som, čo chcem od života, vedela som, aké sú moje hodnoty a akým človekom chcem byť. Otázkou pre mňa bolo, či dokážem s tými hodnotami obstáť v tejto spoločnosti, ktorá nám často sama udáva trendy a hodnoty ako by sme mali žiť, a keď niekto nezapadá tak nie je kúl.
Keď som odišla na strednú školu, tak sa dosť veľa vecí zmenilo. Vravela som si, že konečne som sa dostala preč z našej dediny, že spoznám veľa ľudí. Najprv som z toho mala trochu obavy. Všetko však dopadlo výborne. Spoznala som tam úžasných ľudí, prostredníctvom ktorých, sa môj život vo veľkej miere obohatil.Tam som spoznala svoju najlepšiu kamarátku, ktorá hrá v mojom živote veľkú úlohu a jej dnes vďačím vo veľkej miere za to, kto dnes som.
Vyskúšala som toho na strednej veľa. Rôzne aktivity atd atd, všade som musela byť, kde sa niečo dalo. Rozvíjať sa a spoznávať.
Najväčšia zmena prišla, keď som sa dostala do Bratislavy. Vysoká škola, prvá riadna práca, noví ľudia, prostredie. Tu som viac začala uvažovať o svojej identite, čo ju vlastne tvorí. Vždy som mala problém priznať si, že pochádzam z nie veľmi populárnej menšiny napríklad. Toto som brala ako najväčšiu výzvu, ako to najťažšie, čo musím prekonať. Popri všetkých stereotypoch, ktoré v spoločnosti sú, som vždy chcela byť vnímaná aká som, nie preto, že som z menšiny, z dediny atd.
Spoločnosť je už nastavená tak, že nám udáva trendy, hodnoty. Nanucuje nám akúsi „identitu." Robíme veci, ktoré sú kúl a možno nie vždy tie, na ktorých nám záleži alebo sa neriadime podľa svojich presvedčení, citov. Toto bola tiež pre mňa výzva. Kľudne môžem byť „neviditeľná", nikto o mne nemusí vedieť, čo som, kto som, odkiaľ pochádzam. Ale ja chcem, aby to vedeli, keď na to dôjde. Som z dediny, z menšiny a nehanbím sa za to, pretože to kým som neurčuje skupina ľudí alebo spoločnosť. Som to ja, moje vnímanie, pocity, rozhodnutia, názory, vzdelanie. A takou chcem vždy aj ostať. Napredovať v tom, čo som si zaumienila, ale vždy vedieť odkiaľ pochádzam. Nedať sa oslepiť svetlami Bratislavy, USA, či Francúska. Nedať si zobrať identitu, aby som vyzerala „kúl" pred ostatnými, pretože tak to v spoločnosti chodí.
Nech som kdekoľvek, vždy to chcem byť ja, Denisa Samková, pochádzajúca z rómskej menšíny, z dediny na východnom Slovensku, s hodnotami aké mám a nie také, ktoré sú „kúl" alebo ktoré svet chce, aby som mala.
