Sedela s prekríženými nohami, celkom sama. Vyfukovala krúžka z tenkej cigarety. Bola ten najzaujímavejší človek v lokáli. Teda, ak nerátam barmana, pretože to bol dobrý chlapík a vždy mal po ruke chlast. Mala na sebe priliehavé bodkované šaty a na vedľajšej stoličke položenú plátenú tašku.
Pristúpil som k nej a len, čo som sa stihol ozvať, odbila ma uhrančivým pohľadom. „Okay, dievča."
Zamrmlal som. Cesta k baru bola bolestná. Ranené ego je ukrutný sadista. „Nazdar, dvakrát niečo dobré na ranené vnútro." „Zas tie ženy?" Dostalo sa mi odpovede ako bájnemu Casanovovi. Postavil predo mňa dva rumy a jeden som hneď do seba šupol. Zapozeral som sa na druhý a pred očami mi prebehol život. Všetky tie večery, čo som sa snažil dostať domov tackavým krokom, každé jedno šialenstvo, ktoré si ma našlo na rohu a ženy a ženy a ženy. Pokrčil som plecami a dodal: „Som obeť, bohém a šialenec, nemôžem prestať." „Počuj, inak čo pije tá ryšavka tam?" Nechápavo na mňa pozrel, na tento obraz som už bol zvyknutý, takže nič udivujúce. „Už zas si pil viac ako bolo únosné, alebo máš preludy z niečoho iného?" „Daj pokoj, už pol roka som čistý a toto je môj prvý panák." „Tam na začiatku lokálu, sedí sama, otvor oči, veď to je bohyňa!" „Nikto tam nesedí, je tam prázdna stolička, alebo ako hovoríte vy básnici: To miesto zíva prázdnotou." Za toto podpichnutie si zaslúžil buchnát do pleca. Obaja sme na seba pozreli a zasmiali sa. Popritom som zdvihol druhý pohárik rumu. „Na všetky stratené existencie a prekliatych básnikov, salut!" Položil som pohárik na bar, rýchlym šmahom som si upravil vlasy a pobral sa za tou je-nie je.
Tentokrát som bol pripravený a skôr ako stihla zodvihnúť hlavu, prehovoril som takmer šepotom.
„Tamto barman vraví, že tu nikto nesedí a toto miesto zíva prázdnotou, no podľa mňa to tu žije až príliš." Zdvihla hlavu a jemne éterickým hlasom povedala: „A možno má pravdu, zlato." „Barmani nemusia mať vždy pravdu, len preto, že celé noci počúvajú životné osudy." Vypálil som to zo seba ako dokonale naučenú poučku. „Ako myslíš." Zaiskrili jej oči. Neváhal som, odsunul som si stoličku a sadol oproti nej. Znova zablýskala očami. „Som Denny a tvoje ctené meno je?" Zatrapošil som teda riadne, ale pri tejto bytosti som si už nebol ničím istý. „Eva." Toto jediné z nej vyšlo. Nechápem prečo, ale posmelilo ma to k ďalším slovám. „Vidím, že piješ víno, čo tak prejsť na niečo tvrdšie?" „Tie dva rumy ti nestačili?" Ostal som riadne zarazený. „Ty si videla čo si dávam?" „Nemal som pocit, že som ťa zaujal." Pozrela na mňa s posmeškom na tvári. "Ty si smiešny, veď si najzaujímavejší človek v tomto bare.„ „To isté si myslím ja o tebe!" „To vravíš každej, však?" Mal som pocit, že ma odniekiaľ pozná, no neviem odkiaľ. Nebol som až taký slávny, aby ma ľudia zastavovali na ulici a pýtali si autogram, začo som im bol aj vďačný. „Nie, ja si veľmi nepotrpím na otrepané hlášky, otrepané veci šli vždy mimo mňa." „Možno ja som otrepaná." „Nie, na to si až veľmi zaujímavá." Dodal som jedným dychom. „Si milý, no myslím, že tvoja tvorba je niekedy až veľmi dekadentná." Nemo som otvoril ústa a ako malý školáčik prehovoril. „Ty poznáš moju tvorbu?" "Jasné, že poznám, tú pozná každý." Povedala, akoby to bola aspoň z polovice taká samozrejmosť ako kyslík, ktorý potrebujeme na prežitie. Okolo nás sa prehnal hlúčik študentov. Mladých bytostí s veľkými očami a očakávaniami. „Videla si ich?" „Chcel by som to zažiť." Tentokrát som ju zarazil ja. „Veď ty to žiješ, dokonca oveľa intenzívnejšie ako oni." Možno mala pravdu, no možno len kecala do vetra. Prekrížila si nohy na stoličke a oblizla pery, veľmi pomaličky, akoby ma tým chcela k niečomu vyzvať. „Ty si odtiaľto?" Nedalo mi a chcel som o nej zistiť viac. „Ja som odvšadiaľ." „Ako to myslíš?" „No presne tak, ako si to pochopil." Tá baba je neskutočná, vraj ma pozná, dokonca aj moju tvorbu a teraz ma tu cituje? Nenápadne som sa poobzeral, či som sa náhodou neocitol v nejakej novej reality show. Chujovina, tie sú pre väčších blbcov, alebo nie?! „Nad čím rozmýšľaš?" „Ale, nad ničím, páčia sa mi tvoje šaty." „Sú super však?" „Viem, že miluješ bodkované šaty." Teraz mi to už skutočne nedalo. Buď si tu niekto zo mňa robí blázna, alebo ním už ozaj som a tento bar je len výplod mojej zblúdilej mysle.
Nenápadne som sa uštipol. „Čo to robíš?" „Neboj sa, nesníva sa ti to, som skutočná, tak ako všetko o čom píšeš." Nahodil som rezignovaný výraz, no ona pokračovala. „Myslíš si, že všetcí tí veľkí spisovatelia nepíšu o tom čo zažili?" „No, viem, že takto filtrujú svoje haluze z hlavy a podobne, ale toto je až veľmi neskutočné, nato, aby to bola pravda." „Viem, že Bukowski bol ožran, Hemingway tiež a kopa ďalších, no ich tvorba bola niekedy fikciou, ktorá sa veľmi podobala realite." Zagúľala očami. „Fikcia, realita, to sú len pojmy, čo skutočne znamenajú?"„No predsa fikcia je to čo nie je a realita je to čo je."Nedala sa odradiť a hneď mi vrátila smeč.„A čo som ja?" „Fikcia, alebo realita?" „Ty zlato, si tá najkrajšia skutočnosť, akú som kedy videl." Už, už to vyzeralo, že som ju dostal, no vyrukovala na mňa s ďalšou vetou. „Si večný snílek, ty nerozoznáš skutočnosť od fikcie." „Dobre, vzdávam sa." Zamrmlal som skôr pre seba, ako jeden z myšlienkových pochodov. „Čo si vravel?" „Prepočula som to." „Ja nič, len, že tie šaty ti skutočne pristanú." Vedela, že klamem,
no hrala so mnou. „A chcel by si vidieť, čo mám pod nimi?" Odtušila môj veľavravný výraz a dodala: „Možno neskôr, noc je ešte mladá, choď nám niečo objednať, ja si zatiaľ skočím na toaletu."
Ako poslušný psík som sa zdvihol a tentokrát istým krokom sa vybral k baru.
Barman na mňa pozeral s posmeškom. „Čo sa deje?" Vyvalil som. „Už dobrých pätnásť minút tu majú ľudia z teba dobrú zábavu, sedíš tam vpredu a zhováraš sa sám so sebou." „Mám volať kňaza?" „Je toto posledné štádium?" „Prestaň s tými somarinami, zhováram sa s tou babou, o ktorej si vravel,
že tam nie je. „Ako myslíš, čo to bude?" „Dvakrát cider na účet podniku!" „Super, čiže dvakrát cider, na tvoj účet." Opätoval mi slovné uhryznutie. Načapoval schytil som poháre a náhlil sa ku stolu a hlavne k tej úžasnej bytosti.
„Ale, pozrime sa naňho, cider, nápoj tvojej porannej tvorby." Už som ničomu nerozumel. Dobre, každý vedel, že som si kedysi objednával výlučne len cider, ale ako to mohla vedieť?! „Si skvostná, už ti to niekto povedal?" Po tejto hláške som počul ako sa pohlo pár stoličiek a ľudia na mňa civeli, po chvíli sa otočili späť a venovali sa svojim rozhovorom a osudom. Ak si myslia, že sa tu vykecávam sám so sebou, nech si myslia. Bolo mi už všetko jedno. „Pár ľudí sa už o tom zmienilo, no ja im neverím, ale tebe z nejakého dôvodu verím, asi to bude tvojou poéziou." „Úprimnosť je pre slabochov, silní dokážu pretaviť fikciu do skutočnosti.„ Vyvalil som. „Neviem, prečo som to povedal, len som to jednoducho tak cítil." „Páči sa mi, že sa na nič nehráš a si sám sebou a to za každých okolností." „Nepoznám veľa chlapov ako ty." „Dievča, to je tým, že ich poznáš poznáš buď príliš, alebo veľmi málo. Zapýrila sa. „Prepáč, ja som to tak nemyslel." Odpila si z cideru. Teda skoro na ex ho vypila celý. Nechcel som sa nechať zahanbiť, tak som ho s maličkou prestávkou vypil celý. „Pekne, presne taký ako jeho tvorba." Zas načala tému reality. „Neďaleko mám byt, nechcel by si zájsť ku mne a prečítať mi niečo z tvojej najnovšej zbierky?" „Vieš, chcem to počuť v originálnom podaní." V tú chvíľu som vedel, že mám vyhraté. „Jasné, čo tu ešte robíme?" „Tento bar je fajn, no ak je tvoj byt aspoň z polovice tak skvostný ako ty, tak sa tam rovno presťahujem." Začala sa smiať, ale nie takým smiechom ako sa smejú ženy v jej veku, keď predstierajú, že som ich rozosmial. Ten smiech bol úprimný a mal v sebe všetko čo má dobrý smiech mať. Tie ženy, ktoré sa tak smiali mali najväčšie predpoklady pomútiť mužskú myseľ a najmä srdce. Zdvihol som sa a šiel zaplatiť. Ona poslušne stála a čakala kým sa vrátim.
Jej byt bol blízko baru, dokonca ešte bližšie, ako som si myslel. Voňala v ňom vanilka a všade bolo čisto, akoby si ho len pred hodinou vzala na paškál tá najlepšia služba na upratovanie vôbec. Na stenách mala rozvešané obrazy obrazy známych umelcov, iste repliky, no ani tým som nesiahal ani po podošvy. Umenie je prostoduché, buď to viete, alebo nie. „Páči sa ti môj byt?" Povedala to úplne nenútene, až som mal pocit, že jeho prahom prešli už tisícky chlapov. „Je super, úžasný, ako z katalógu." Nešetril som superlatívmi, no vážne taký bol. „Prestaň, nemusíš na mňa robiť dojem, ten si už dávno spravil." Tváril som sa, že som prepočul túto poznámku. Zaviedla ma do obývačky, respektíve do jednej z dvoch miestností, ktoré tam mala. Tá druhá bola asi spálňa a ja som ju tak veľmi chcel vidieť. „Čo je za tými dvermi?" „To ťa nemusí trápiť." Dodala. „Sadni si, ja zatiaľ idem po nejaké poháre." Sadol som si a ovanul ma pocit mladosti, keď som stváral podobné kúsky. Cudzie byty, vôňa vanilky a nejaké to promile v krvi. Kombinácia priam vražedná. Začal som rozíjmať ešte viac,
no hneď nato ma vytrhla svojim gracióznym vstupom do miestnosti. Mala na sebe stále tie bodkované šaty a v ruke niesla dva poháre. Pomaly nalievala červené víno a pozerala sa mi priamo do očí. „Napíšeš o mne nejakú báseň?" „Dievča, o tebe nenapíšem báseň, o tebe napíšem celú knihu!" Bol som odhodlaný ako nikdy. Vyvalila na mňa pohľad, ktorý bol spaľujúci ako dvesto sopiek naraz. Odvrátil som zrak, usmiala sa a položila fľašu. Vyhrabal som z tašky svoju poslednú zbierku a začal čítať. Sedela hneď pri mne, až som mohol cítiť jej sladký dych. Snažil som sa čítať najlepšie ako som vedel, bez toho aby sa mi poplietol jazyk a nastalo by trápne ticho. Na čele sa mi objavili kropaje potu. Medzitým ako som čítal svoju prvú báseň, stihla vypiť svoj pohár vína. Ja som pomaly chlipkal a v druhej ruke držal knihu. Pekelné sústredenie. Pri začiatku tretej básne som cítil jej dych už úplne intenzívne. Jej líce sa dotýkala môjho a v tom ma pobozkala, bol to tel najúžasnejší bozk, aký som kedy dostal. Prítmie a božská Eva. Nikdy som ani nedúfal, že niečo takéhoto nastane. Naše ruky začali blúdiť a boli ako dokonale synchronizovaná chobotnica. Sadla si na mňa a začala ma jemne hrýzť do ucha. Tá mrška, nie len, že poznala moju tvorbu, ona poznala celú moju bytosť. Pomaly mi rozopínala zips a dala sa do práce, po chvíli zo mňa zliezla a nechala za seba hovoriť svoje ústa. Potom zas prestala a vyhrnula si šaty. Bola "naostro". Pohodlne sa na mne uvelebila a začala s ródeom. Bolo to to najúžasnejšie čo som kedy zažil. Počas toho si vyzliekla celé šaty a odhalila mi dve jabĺčka rozkoše. Bola to naozaj bohyňa. Keď sme skončili, obliekla si šaty a ja som zamrmlal, že idem kúpiť ďalšiu fľašu. Nežne som ju pobozkal na ústa a vyšiel z bytu.
Hnal som sa do najbližšej večierky a kúpil ďalšiu fľašu červeného. Ako som tak vychádzal z večierky, tak ma zachvátila myšlienka, že chcem odísť preč. Odísť od všetkého a všetkých a nikdy sa neobrátiť späť. Nechať za sebou pochybnú minulosť a všetky existencie, ktoré mi skrížili cestu. Musel som byť už dosť opitý, až som začal rozmýšľať, že či mi neprimiešala niečo do pohára, keď som sa nepozeral. ak to tak bolo, tak jej musím zložiť poklonu. Tackavým krokom som sa vybral domov. Do môjho zúboženého bytu, ktorý vypovedal presný obraz o svojom majiteľovi,. Chumáče na zemi, mŕtve fľaše a kusy existencie povaľujúce sa na podlahe. Nechal som otvorené dvere a v momente ako som vstúpil do spálne, zvalil som sa na postel a zaspal ako čerstvý novorodenec. Spal som a spal. Zobudil som sa až ráno a všade okolo mňa bol jemný opar. Rýchlo som sa porozhliadol, či som niekde náhodou nenechal zapálenú cigaretu. Nenechal. Byt mi nevykradli, tak som s úškrnom zatvoril dvere. Zapol som kávovar a popri hučaniu tej pekelnej mašiny som premýšľal nad včerajším večerom a nad Evou. Zalial som si kávu a srkal ju ešte horúcu. Prezliekol som si oblečenie, ktoré na mne už viselo, kedže som v ňom aj spal a ponáhľal som sa naspäť do toho úžasného bytu kde voňala vanilka a najmä k nej, k Eve.
Práve z bloku vychádzal postarší muž, tak som sa popri ňom prešmykol a uháňal na poschodie na ktorom bývala, pripravený jej vyznať večnú lásku. Bez rozmyslu som klopal a klopal na dvere. Nič, žiadna odpoveď. Po chvíli som si všimol žltý lístok, na ktorom stálo, že byt je v rekonštrukcii a aby som prepáčil celodenný buchot robotníkov. Ostal som stáť, akoby ste mi povedali, že som práve vyhral v lotérii a hneď nato ma obarili vriacou vodou. Pomaly som schádzal zo schodov, popritom som si omieľal včerajší večer. Možno som si zmýlil barak. Podišiel pred tú rado stavbu zo starých čias a prižmúril oči. Nie, som tu určite správne! Zakričal môj mozog, teda to, čo po ňom ostalo. Eva bola preč. Pozrel som sa na mobil, aby som skontroloval dátum. Bolo zajtra, čiže včera bolo včera. Bol som tu správne. Čo to malo znamenať dodnes netuším. Dodnes neviem kto bola Eva a dodnes som ju nevidel. V duchu som si stále prehrával jej slová a debatu o fikcii a realite. Bola to naozaj fikcia a celý bar s barmanom mali to mňa srandu, alebo boli oni tí mimo a ja som vážne nelietal v oblakoch. Nikdy sa to už asi nedozviem. Eva, ak to čítaš a či už existuješ, alebo nie, ostaň taká aká si, prajem ti veľa šťastia- Mňa to moje zas obišlo.
