Už niekoľko týždňov dostávam anonymné hovory, bohvie od koho. Stále počujem, len dych na druhej strane a potom pípnutie, ktoré signalizuje koniec tejto frašky. Ono by to nebolo ani tak divné, ako skôr to, že takéto hovory mi neprichádzajú z jedného čísla, ale skoro vždy z iného. Naposledy ma to zastihlo keď som sa prechádzal mestom. S dobrou náladou som si vykračoval v lúčoch jesenného slnka, ktoré ma nabíjalo ako Supermana. A zas počujem zvonenie mobilu a na displeji svietiace neznáme číslo a keďže som mal v ten deň dobrú náladu, tak som bez okolkov zdvihol. „Prosím.“ Nič, žiadna odozva. „Halóó.“ Opakovalo sa staré divadlo. Len s jedným rozdielom, že ten na druhej strane to tento krát položil skôr ako ja.
V podstate som už bol na podobné veci zvyknutý, takže to mnou až tak nehádzalo. Zvykol som si už na anonymné správy na sociálnych sieťach od nejakej tajnej ctiteľky a podobne. Vtipne bolo, ale to,
že takéto trafené ženy boli pre mňa najviac zaujímavé. Cítil som, že mi môžu toho veľa ponúknuť a to teraz nemyslím len ukojenie sexuálnych fantázií. U takejto ženy si nikdy nemôžete byť ničím istý.
Prídete domov a ona vás bude čakať s prestretým stolom a večerou, ako od Michelinského šéfkuchára
a potom niekedy počas tej večere si uvedomíte, že to mäso má nejakú divnú chuť, tak na ňu vyrukujete s otázkou, že z čoho to bolo pripravené a ona s úsmevom a jemným hláskom dodá, že ten sused od vedľa ju už peknú dobu štval. Vy by ste sa do nej nezaľúbili? Jasné má to aj svoje nevýhody,
napríklad keď ju s niečím vytočíte a musíte si potom dávať pozor na to čo jete, alebo hladovať a svoje jedlo podsúvať domácim miláčikom. Takýmto spôsobom sme prišli o nášho psa. To bola asi jediná situácia, keď ma naozaj naštvala. No ona si vždy vedela prehodiť tie svoje vlasy, zažmurkať na mňa
a nenútene sa usmiať. Dostala ma! Vy by ste sa nezaľúbili?
S trafenými ženskými to bolo ako jazda na bicykli, aj keď som ten svoj predal, stále som ho chcel,
aj keď iný. Spomínam si na jednu extra žiarlivú, pre ktorú bolo hociktoré milé oslovenie osoby opačného pohlavia, alebo nebodaj úsmev, hneď znakom cudzoložstva. Alebo ďalšia, ktorá mi o deviatej ráno zvonila pod vchodom, úplne na mól. Tá mala teda páru, dokonca väčšiu ako ja. Vy by ste sa nezaľúbili? Do dlhých vlasov, úsmevu, očí, nôh, stehien, smiechu...
Trochu som odbočil, takže poďme naspať k telefonátom. Znovu mi zazvonil telefón s cudzím číslom.
No čo, keď neprší, aspoň kvapká. Tento krát som bol doma a pár dni sa len tak poflakoval. Popíjal som a písal nejaké nové veci, ktoré som potom rozosielal do všetkých končín. Mal som strapaté vlasy,
kruhy pod očami a z oblečenia na sebe som sa ani raz nevyzliekol. Zatiahnuté žalúzie mi do izby prepúšťali trochu svetla, vždy dosť natoľko aby som videl pred seba. Zdvihol som a na počudovanie sa z druhej strany ozval hlas. Patril nejakej žene. „Vy ste Denis Jacko, ten spisovateľ?“ „Nie, to je omyl, splietli ste si číslo.“ „Škoda, myslela som si, že...“ A položila. No tak to by sme mali. Usmial som sa na telefón, položil ho na stôl a dal si poriadny lok piva. Začal som písať novú báseň a v tom mi telefón znova zazvonil a znovu s tým istým číslom. „Prosím.“ „Dobre viem, že si to ty!“ Zaznel naliehavý a zároveň vášnivý hlas na druhej strane. „Kto mi to volá?“ Tváril som sa, že som prepočul jej vetu. „Tvoje básne ma neskutočne bavia, chcela by som o nich vedieť niečo viac.“ Začala so mnou hrať tú istú hru. „O mojich veciach nepotrebuješ počuť viac, stačí ich dokonale precítiť.“ „To už som spravila, precítila som ich už veľa krát, no to môžem len keď som sama.“ „No vidíš, tak ma potom už k ničomu nepotrebuješ a navyše nie som veľmi dobrý spisovateľ, od ktorého by si chcela počuť viac.“ „Si ale jediný na koho som dokázala zohnať číslo.“ Začínalo mi pomaly zapaľovať, že s kým mám tú česť. „Keď sme už pri tom čísle, odkiaľ ho máš?“ „To je tajomstvo, vydrela som si ho a nechám si to pre seba.“ „Dobre, ako chceš.“ Nahodil som tón hlasu, z ktorého mohla vyčítať, že sa chystám zložiť.
„Zlož a ja ťa zabijem!“ „Som celá rozpálená, potrebujem, aby si sem prišiel.“ „Dobre zlatko, uvar si dobrý čaj a upokoj sa pri nejakej peknej hudbe.“ A položil som. Tie ženské, raz ma privedú do hrobu. Zasmial som sa nad tým, zdvihol pivo a znovu si dal poriadny lok.
Pár dní nato, som bol u zubára na preventívke. Tak hnusné miesto, všetky tie nemocnice a úrady, kde na vás smrť s agóniou čakajú na každom rohu a popritom hrajú karty o vaše duše a peniaze. Vzduch bol už chladnejší, preto som na seba hodil kabát, ktorý som aj napriek zime nechal rozopnutý.
Čo človek nespraví preto, aby aspoň na chvíľu vyzeral dobre, alebo v rámci akceptovateľnej normy.
Ešte šťastie, že bývam v malom meste a skoro všetko mám takpovediac po ruke, takže cesta domov mi trvala len pár minút. Keď som sa blížil k bloku, všimol som si neznámu ženskú postavu, stáť pred vchodom a vyzerala akoby na niekoho čakala. Mala šaty ukryté pod kabátom a silonky, nastoknuté na tých najúžasnejších nohách, aké som už dávno nevidel. Mohla mať niečo okolo tridsiatky, no nebol som si tým istý, lebo dnes už aj deviatačky vyzerajú oveľa staršie, aká je skutočnosť. Sklonil som hlavu, zahrabal vo vrecku po kľúčoch a otvoril vchodové dvere. Tá ženská sa vybrala za mnou dnu. Vyšli sme mlčky po schodoch. Stlačil som gombík na privolanie výťahu, pozrel som na ňu. Usmiala sa. Ja takisto. Vzápätí z nej vyšlo: „Ahoj.“ „Ahoj.“ Ako fundovaný slušňák som ju odzdravil. „Ty ma asi nepoznáš, no ja teba áno.“ „Pred pár dňami sme spolu telefonovali.“ V hlave sa mi rozhučalo a telom mi prebehli zimomriavky. No super, už to mám spočítané. Prišla si po mňa a niet úniku. Vytušila môj výraz, preto dodala: „Nie neboj sa, to o zabíjaní som povedala len tak, no mohol si byť trochu viac slušnejší.“ „Len tak sa vyhrážaš cudzím ľuďom so zabitím?“ Rozosmiala sa. Teda ten smiech nestál za nič, pripomínal mi škrípanie nechtov o tabuľu. Bol som v rozpakoch nevedel som, čo mám urobiť. Prestala sa smiať a zmĺkla. Výťah akurát prišiel dole, takže som už našťastie nemusel pokračovať v rozhovore. Podržal som jej dvere a obaja sme vošli dnu. Stlačil som gombík s mojim poschodím a mlčky civel pred seba. Ja som bol ticho, ona taktiež a vyhovovalo mi to. Potom ma chytila za ruku. Otočil som sa a pritisol jej svoje pery na jej. Jemne ich pootvorila a strčila mi do úst jazyk. Pritlačil som ju na stenu výťahu a začal jej sťahovať silonky. Z úst jej vyšiel jemný vzdych. Prstami som jej začal prechádzať po nohavičkách a už som sa chystal jej ich dať dole, keď v tom výťah prišiel do cieľovej stanice. Pozrela na mňa, vytiahla si silonky a vyšla z výťahu. Počkala kým urobím to isté, načiahla ruku mojim smerom a ja som ju chytil. Vychádzali sme mlčky po schodoch k môjmu bytu.
Vy by ste sa nezaľúbili?
