Tento krát neprešiel ani týždeň a ozvala sa. Nezdvihol som. Ako trafený bleskom som pozeral na zvoniaci mobil. Snažil som sa ju vymazať z mysle, duše a vedomia. Za ten necelý týždeň,
presnejšie šesť dní som vyšiel z bytu len raz, inak som nerobil nič iné, len popíjal a tvoril jednu temnú šmuhu za druhou. Dokopy za tie dni som naspal niečo okolo jedenástich hodín. Pod očami som mal kruhy ako mlynské kolesá, temnejšie, než tie šmuhy na papieri. V strede tých kruhov boli posadené dva vyhorené uhlíky, bez svetla, bez ostatných citov, plné šialenstva. Začala mi rásť brada a nadbytočné ochlpenie všade inde. Zapáchal som ako posledný bezdomovec a žalúdok mi vysielal prosebné signály. Bol som na poslednej priečke agónie. Super, no čo teraz? Uvedomoval som si, že ak to takto potiahnem ešte pár dní, príde exitus. So zubatou som hral karty o ňu tu nešlo. Nebol som ešte pripravený, potreboval som dokončiť kopu vecí. V prvom rade novú zbierku, nasiaknutú všetkou bolesťou sveta. Dal som jej názov „Eva“ – aké výstižné. Ku koncu mi chýbalo, už len pár básní. Čudoval som sa čím to je, že som na všetky dokázal zabudnúť, zabudnúť tváre, oči, pery, prsia, no ju som videl vždy, keď som zatvoril oči.
Teraz som už vedel naisto, že som sa zbláznil. Naťahoval som sa za šialenstvom, nakoniec sa natiahlo ono za mnou a už ma nechce pustiť. Zrazu mi izbu ožiarilo biele svetlo. Nerozumel som tomu, bola jeseň a obdobie búrok už skončilo. Pozrel som sa von oknom, nič, len hmla, tá najhustejšia hmla. Keby som do nej vstúpil, zaručene sa v nej stratím. Nič to, sadol som si znova za stôl a pustil sa do ďalšej básne.
„Tvoje kroky odišli
v mojich topánkach,
zhasla si slnko
malý pramienok, čo dýchal...“
Zapozeral som sa na ten text. Krása, stále zúfalé ako moje bytie. Pustil som sa do pokračovania. Zablikala žiarovka, až napokon úplne zhasla. Kurva, teraz ma opustí aj svetlo, prebehlo mi hlavou. Svetlo zas naskočilo. Super, bol som zachránený. Zmocnilo sa ma nutkanie zdvihnúť hlavu. Oči mi skoro vypadli z jamiek. Ani nie meter predo mnou stála ona. Mala mŕtvolne bielu pokožku, na sebe biele šaty a bola úplne bosá. Prízrak? Začínajúce halucinácie spôsobené deficitom spánku? „Eva?“ Strieľal som do prázdnoty. „Áno, som to ja hlupáčik.“ Odpovedal ten prízrak, tým dobre známym medovým hlasom. „Ako?“ „Čo tu robíš?“ Habkal som zo seba. „Ty si to stále nepochopil?“ „Poobzeraj sa okolo seba.“ Urobil som tak, sedel som za počítačom v mojej izbe. Na podlahe sa povaľovali prázdne fľaše a dvere boli zatvorené. Podišiel som k nim. Otvoril ich. Nič, len prázdnota. „Čo to má dopekla znamenať?“ Len tam tak stála a usmievala sa na mňa. Nežne, nenútene. „Ty si to asi ešte nepamätáš.“ „Čo by som si mal pamätať?“ Srdce mi búšilo a chcelo vyskočiť z hrude. „Rozpamätaj sa, ako si šiel ten jediný raz von, odkedy tu sedíš a píšeš.“ Snažil som sa si spomenúť, no nedokázal som. Také okno som nemal v živote. Nedokázal som si vybaviť, ani to, ako opúšťam byt. Odtušila môj nechápavý výraz a dodala. „Si v nebi.“ „Kde, že to som?“ „Prepáč prízrak, ale až tak mi nehrabe a viem čo sa okolo mňa deje.“ „Určite?“ Dodala. Z ničoho nič sa začali steny okolo mňa približovať, až som ostal len ja, sediaci pri stole a malý kúsok zeme, kde stála ona. Vyskočil som zo stoličky a rukou buchol do steny, ktorá nás lemovala. Nezdalo sa mi to, bolesť bola skutočná. „Ak je toto nebo, kde sú anjeli?“ „Kde je boh?“ „Kde sú všetci svätí a 72 panien?“ S úškrnom sledovala moje rozhorčenie. Nadobudol som pocit, že to robila už mnoho krát. Chodila ľuďom oznamovať, že sú v peknej kaši. „Pomôžem ti rozpomenúť sa“ a priložila mi svoju dlaň na hruď. Na počudovanie bola teplá. Prebehla mnou triaška, cítil som, že snívam, že som ten sen už zažil.
Videl som seba ako som sa vytackal z bloku a šiel po chodníku. Mal som namierené do neďalekého obchodu, nakúpiť si alko – zásoby, aby som mohol doma v tichu a v pokoji páchať pomalú samovraždu. Vošiel som do obchodu, všetko bolo na svojom mieste, tak ako v skutočnosti. Zobral som pár balení pív, tri fľaše červeného a dve škatuľky cigariet. Priznávam, že to bolo z časti vtipné, sledovať seba samého. Zaplatil som a vyšiel na ulicu, normálka. V jednej ruke som niesol tašku s nákupom a druhú som mal schovanú vo vrecku. Taký blbý zlozvyk. Keď som prechádzal cez cestu, z čista - jasna sa odniekiaľ objavil nejaký blázon na aute a napálil to do mňa v plnej rýchlosti. V tom momente, ako som to tak sledoval, ma začalo všetko ukrutne bolieť a cítil som, ako mi z čela po líci steká teplý pramienok krv, ktorý sa postupne zväčšoval. Obsah mojej tašky sa rozletel po ceste. Víno vytekalo a nemohol som ho rozlíšiť od krvi, ktorej bolo všade plno. Plechovky s pivom sa premenili na malé gejzíry. Šofér vybehol z auta a trielil ku mne. Zbytočne, na mieste som bol mŕtvy. Pomaly ma pohlcovalo biele svetlo a z diaľky ku mne doznievali tlmené výkriky a hlas vodiča, ktorý sa márne snažil zavolať záchranku.
Nastalo pár sekundové ticho a potom som bol znovu v mojej izbe za písacím stolom, tento krát bez bariéry zo stien. Eva stála predo mnou, mala na sebe tie isté bodkované šaty, ako prvýkrát, keď som ju stretol a bola ešte krajšia ako vtedy. Usmievala sa. Opätoval som jej úsmev, už som všetko pochopil. Ona sa aj napriek tomu pustila do vysvetľovania. „Som Eva, tvoja múza.“ „Každý ma vidí v inej podobe a len málo kto ma vôbec uvidí.“ „Vedela som, že potrebuješ nakopnúť, aby si posmrtne vydal svoju najlepšiu zbierku.“ „V tej zrážke nemám prsty.“ „Prosím ťa, neobviňuj ma za ňu.“ Bez slov som sa postavil a šiel k nej. Nechcel som už otáľať, aj tak bolo po všetkom. Natiahla ruku mojim smerom, chytil som jej ju. Potom sa znova objavilo to biele svetlo, plné pokoja a nádeje. Oslepilo ma. Precitol som a Evy už nebolo. Už som ju nepotreboval. Určite teraz stála pri niekom inom, kto potreboval jej nakopnutie. Keď som si moje oči privykli na svetlo, kráčal som po schodoch. Došiel som pred veľké dubové dvere, ktoré sa s vŕzganím otvorili, akoby sa ma už nemohli dočkať. Vošiel som dnu. Bolo prítmie a hrala jazzová hudba. Postavy, ktoré som videl mi boli odniekiaľ povedomé. Zapozeral som sa na ne lepšie a spoznal ich. Bol som v bare a predo mnou stáli všetci. Bukowski, Kerouac, Cassady, Dostojewskij a ďalší. Všetky moje vzory. Každý s každým videol vášnivú debatu v jazyku, ktorému som rozumel. Moje nebo, takto to vyzerá. Bol som v nemom úžase. Prítomní zodvihli hlavy, pozreli sa na nového hosťa a s úsmevom ma privítali. S rovnakým úsmevom som vykročil k nim a zvítal sa s nimi ako so starými známymi.
