Pred sedemdesiatimi rokmi, v minulosti, nemali rehoľníci život ľahký.
Spočiatku sa im žilo, azda dobre. Než prišli nepokoje.
Komunisti, v bývalom Československu, kuli pikle. Ako sa zbaviť viery.
Nielen viery, ale celej cirkvi. Tvrdia vraj, že konajú protištátne.
Nikto nič netuší, azda ani v mysli na to nemyslí, čo chystajú komunisti.
Pripravujú pekelný plán, ako zhodiť rehole.
Reholí nie je azda veľa, ale ich to nezaujíma.
Plán už pripravený a len čakajú, keď vojská vyjdú .
Vyjdú von, smerom na boj.
Vyzbrojení sú až po uši, veď to každého naučí, tvrdia komunisti.
Akciu preberá štátna bezpečnosť, ktorá sa hrá na ňuchačov.
O pár hodín sa k nim pripoja ďalšie bezpečnostné zložky.
Už len čakajú, kedy hodiny polnoc odbijú.
Úderom polnoci začínajú vrtochy.
Vrtochy, také neľudské a neslýchané.
V kláštoroch sa boja, lebo nič netušia.
Kto im neotvorí, má dvere na božej vôli.
Všetkých zháňajú na jedno miesto, aby im povedali ich podlé gesto.
Následne ich prevezú na jedno sústredené miesto.
Rehoľníci, sústredení na jednom mieste sa riadili pravidlami väznice.
Popri práci mali rehoľníci čas na prevýchovu.
Rozhovor o vonkajšom svete pre nich bol v nedohľadne.
Nepočuli o ňom nič, ak áno, tak mali šťastie.
Strážení ako najväčší zločinci boli naši rehoľníci.
Najťažšie to prežívali v Podolinci, kde boli neslobodní.
Ak niečo porušili, mali trest v pivnici.
Rehoľníčky netušili, že ich čaká život strašný.
Predsa boli dámy, tak i komunisti mali svoje plány.
Nemali to také ťažké ako páni.
Boli na nich milší ako k pánom, ak by nespolupracovali, chovali by sa k nim tak právom.
Dámy mali šťastie, že občania ich nedali.
Ľudia ich bránili a nesúhlasili.
Dokonca sa postavili na odpor.
Komunistom to až tak nevyšlo.
Pokoj bol len chvíľočku, kým im neprišli na pomoc.
Scenár ako z hororu prežívali azda náhodou.
Rehoľníčky rovnakým spôsobom zajali.
A to im nevyšlo, lebo nemal sa kto starať o chorých.
Po obsadení kláštorov bolo nešetrným spôsobom všetko zničené.
Vzácne rukopisy, tlače, obrazy i nábytok rozkradnuté.
Všetko zhabal štát a začal budovať.
Z kláštorov sa stavali rôzne úrady, inštitúcie.
A to len kvôli tomu, že cirkev mala väčší vplyv.
Najbolestivejším dopadom pre nich bolo utláčanie.
Utláčanie doslova nie , ale desaťročia prenasledovania.
To sa skončilo, nie až tak dávno.
Ale mám taký pocit, že o pár rokov bude tam, kde boli oni.
Sme národ, ktorý sa nevzdáva. A dúfam, že vzdávať sa nebude.
Spolu dokážeme všetko, aj to, čo sa dokázať nedá.
