Vlado Durdík: Talentovaný lámač ženských sŕdc

Písmo: A- | A+

Mnohí dávnejšie narodení si určite spomínajú na kedysi populárneho herca Vlada Durdíka. Svoju hereckú kariéru naštartoval v Košiciach, neskôr však jeho kroky smerovali na javisko našej prvej scény. Známy bol aj z televízie.

Mamičkin najkrajší. Takáto prezývka prischla Vladovi Durdíkovi začiatkom sedemdesiatych rokov, keď si získal srdcia mnohých nadšených televíznych diváčok vďaka stvárneniu jednej z hlavných úloh v seriáli "Miesto v dome", ktorý v tom čase lámal rekordy sledovanosti. Na dlhé roky sa z neho stal idol žien, ktorý bol medzi kolegami známy svojou prívetivou povahou, férovosťou a profesionalitou. Narodil sa 23. mája 1949 v Smižanoch, aj jeho otec Vladimír bol profesionálnym hercom, takže jeho "domáce" umelecké prostredie ho prirodzene nasmerovalo k výberu budúceho povolania, v roku 1971 absolvoval DF VŠMU, odbor herectvo.

Vlado Durdík
Vlado Durdík (zdroj: Pinterest.com)

Na doskách SND sa prvý raz objavil už ako päťročný v predstavení "Veselé panie z Windsoru" ako William Page v réžii Karola L. Zachara. Výrazné postavy stvárňoval už na škole, účinkoval aj v legendárnom študentskom predstavení "Kráľ Ubu" (1969) v réžii Stana Párnického, kde hlavnú úlohu stvárnil Jozef Bednárik. Po absolvovaní Divadelnej fakulty odchádza spolu s niekoľkými spolužiakmi (Andym Hrycom, Eduardom Vítekom, Sylviou Turbovou, Petrom Opáleným) do Štátneho divadla v Košiciach, kde strávil štyri sezóny a stala sa z neho vyhľadávaná herecká osobnosť, išiel takzvane z úlohy do úlohy, účinkoval tam v hrách ako napríklad "Porucha" (1971), "Noc démonov" (1972), "Inteligent" (1972), "Bláznivá nedeľa" (1973), "Balada o mladosti" (1974), "Meridián" (1974), "Fuente Ovejuna" (1974). Jeho poslednou úlohou v košickom divadle bol Valér v Molièrovom "Tartuffovi" (1975) v réžii Petra Opáleného. Už v tom čase však s veľkým úspechom hosťoval v SND v Bratislave (hru Strieborný jaguár režíroval taktiež Durdíkov bývalý spolužiak Peter Opálený, neskôr v tom istom roku sa pridali aj úlohy v hrách Matkino pole v réžii Tibora Rakovského a Kráľ Lear v réžii Pavla Haspru). Durdík bol nadšený ponukou vrátiť sa do Bratislavy, ale zároveň mal obavy, že tu nedostane tak veľké a rozmanité príležitosti ako v Košiciach. Jeho košickí hereckí kolegovia Peter Gažo, Peter Macko a Dušan Skokan ho však presviedčali a prehovárali, že je to to najlepšie, čo sa mu môže v jeho hereckej kariére stať a oni sami by takúto príležitosť brali všetkými desiatimi. Už počas pôsobenia v metropole východu bol Durdík aj vyťaženým televíznym, dabingovým a rozhlasovým hercom. V tom čase okrem nakrúcania televíznych filmov a inscenácií dostal svoju doposiaľ najvýraznejšiu rolu Stana v televíznom seriáli "Miesto v dome", ktorý mal šesť dielov a režíroval ho Ján Lacko. Zahral si tu po boku výrazných hereckých osobností, akými v tom čase boli napríklad Zdena Gruberová, Viera Strnisková, Regina Rázlová, Ľudovít Greššo, Daniel Michaelli, či Eduard Bindas. Durdík pravidelne lietal na nakrúcanie z Košíc do Bratislavy, ale s obrovským ohlasom divákov však nepočítal, seriál bral ako ďalšiu pracovnú príležitosť. Práve táto výrazná úloha ho "vystrelila" medzi televízne hviezdy a jeho popularita stále rástla.

Zuzana Kocúriková a Vlado Durdík v seriáli Miesto v dome
Zuzana Kocúriková a Vlado Durdík v seriáli Miesto v dome (zdroj: ČST)

Durdíkova hviezda žiarila aj v osemdesiatych rokoch, príležitosti dostával na javisku, v televízii a občas sa mu ušli aj výrazné postavy vo filme (Zbohom, sladké driemoty - 1983, Jako jed - 1985, Nemožná - 1987). Z romantických a lyrických mladých hrdinov sa postupne začal prehrávať do úloh otcov, manželov, riaditeľov, lekárov, dôstojníkov, mužov stredného veku. Bohužiaľ, ani český, ani slovenský film nikdy nedokázal využiť Durdíkov herecký typ a talent, ktorým disponoval, preto veľa filmových príležitostí nedostal. Našťastie ho naplno zamestnávala (okrem jeho domovskej scény) televízia, ktorá v tom čase vyrábala obrovské množstvo inscenácií a programov. Toto plodné obdobie v divadle a v televízii pokračovalo aj po revolúcii, zaseklo sa však kdesi v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Po roku 1996 sa žáner televíznej inscenácie postupne vytratil. Po rokoch sa vyparili aj televízne filmy a divadlá zápasili s nedostatkom divákov. Durdík sa po roku 2000 objavil ešte v dvoch epizódnych úlohách v zahraničných produkciách, ktoré sa nakrúcali na Slovensku - išlo o "Dragonheart: A New Beginning" v roku 2000 a "Uprising" v roku 2001. Vtedy sa tu motalo veľa amerických a rôznych zahraničných filmárov a produkcií, pretože sme pre nich boli lacní, doviezli si svojich vlastných hercov a tí naši hrávali iba malé, doplnkové roličky. V druhej polovici deväťdesiatych rokov zažíval Durdík aj mnoho osobných problémov, ktoré riešil veľmi nešťastným spôsobom - alkoholom, čo si samozrejme všimli aj jeho kolegovia a začal dostávať menej a menej pracovných príležitostí. Už je to raz tak, tieto veci sa nikdy neutaja, obzvlášť v tejto profesii, kde musíte byť stále fit a zvládať viac aktivít naraz, mať čistú myseľ, vytrénovanú pamäť a bezchybnú artikuláciu. 

Medzi jeho posledné divadelné úlohy patria Zaharia v hre Stratený list (réžia: Ľubomír Vajdička, 1998), Ruckly v Prelete nad hniezdom kukučky, ktorý je celý čas na vozíku a povie iba zopár krátkych replík, čo Durdíka spočiatku nahnevalo, pobúrilo a ponížilo, ale neskôr si túto rolu veľmi obľúbil (réžia: Pavol Haspra, 1998), Dr. Reich v hre Liliom (réžia: Juraj Nvota, 1999), Havran v Alici v krajine zázrakov (réžia: Štefan Korenči, 2002) a jeho poslednou divadelnou úlohou bol Žehliar v mimoriadne obľúbených a kedysi stále vypredaných Krajčírkach (réžia: Peter Mikulík, 2002), túto rolu po ňom prebral a doštudoval Ján Gallovič a hra sa hrala až do roku 2008. Žehliar uzavrel divadelnú kariéru talentovaného, obľúbeného a ženami obletovaného herca, ktorý ešte pred smrťou stihol napísať s novinárkou Marikou Studeničovou autobiografickú knihu s názvom "Keď sa obzriem", ktorá mapuje jeho osobný a profesionálny život od detstva až po posledné mesiace, keď sa už liečil s vážnou diagnózou.

Autobiografia V. Durdíka
Autobiografia V. Durdíka (zdroj: Ikar (2003))

Knihu vydalo vydavateľstvo Ikar v roku 2003, Vlado Durdík sa toho už nedožil. Zomrel náhle a nečakane 9. marca 2003 vo veku nedožitých 54 rokov. Jeho práca tu však zostáva aj pre ďalšie generácie. Česť jeho pamiatke.

Skryť Zatvoriť reklamu