Živá kultúra je v koncoch. Ako dlho to ešte potrvá? Nuž, to nik nevie. Naša vláda je bandou zmätených diletantov a plagiátorov. Ľudia ich zaujímajú iba vtedy, keď potrebujú ich hlasy vo voľbách. Inak sú tu iba preto, aby si medzi sebou navzájom vybavovali účty a očierňovali sa v médiách. Zaujíma to ešte niekoho?
V našom štáte bola kultúra od roku 1993 takzvane na chvoste a na príťaž. Televízna výroba sa na dlhé roky zastavila, kvalita však (až na drobné výnimky) odišla na dovolenku a už sa nikdy nevrátila. Z hercov sa na viac ako dekádu stali skôr anonymné hlasy zahraničných kolegov z kvalitných, či menej kvalitných filmov a seriálov. Kto za to môže? Osobne si myslím, že sme si na vine iba my sami. Sprznili sme si vlastnú kultúru, sami sme si odstavili filmovú tvorbu. Áno, je veľmi populárne vyhovárať sa na Mečiara a jeho pätolízačov, ale odvtedy už ubehlo viac ako dvadsať rokov a my sa stále len vyhovárame. Je to akýsi znak slovenskej mentality. To nie my, my by sme to vedeli, my by sme mohli, keby nám to “oni” neboli zatrhli, alebo rozkradli. Slovenskí filmári zlyhali práve v čase, keď na sebe mali najviac začať pracovať. Vlastné egá z nich však urobili profesionálnych impotentov. Do dnešného dňa sa mnohí nespamätali. Prečo je tak jednoduché poslušne skloniť hlavy bez boja? Kto neriskuje, ten nikdy nemôže vyhrať. Lenže to asi nie je také ľahké v krajine, kde aj nekompetentný plagiátor s poruchou osobnosti môže predsedať parlamentu a kde aj priemernosť sa s veľkým ironickým úškrnom vydáva za genialitu.
