A to, že si to myslela solídne veľká časť verejnosti je fakt. Podobné správanie máme nakoniec nielen u nás, ale aj niektorých iných štátoch. Stačí spomenúť dlhodobo úplne nezodpovedné rozhodovanie vo voľbách v Grécku. A hlavne výsledok! Pochopiteľne!
Vrátim sa však na začiatok mojej myšlienky.
A spomeniem, dá sa povedať, že kardinálny problém tohto štátu: od začiatku deväťdesiatych rokov sa u nás hovorí a píše o tom, čo všetko treba zmeniť. Ako upraviť, zreformovať takmer všetky časti štátnej, verejnej aj komunálnej správy, tak, aby charakter fungovania bol efektívny, primeraný, nazvem to európskym pomerom, fungujúci a prospešný pre občana. Nič také sa doteraz nestalo. Či už spomeniem doslova hroznú prebyrokratizovanosť štátnej správy, súdnictvo, políciu, spravodajské služby, vymáhateľnosť práva pre občana, armádu, finančnú správu štátu, verejné obstarávanie, sociálnu správu a sociálny systém, školský systém, zamestnanosť, hospodárska politika, vrátane rozvojových investícií, zdravotníctvo, komunálna a regionálna správa . . . . ospravedlňujem sa, keď som niečo zabudol, ale viem jedno. Veľa sa hovorí. Iba. A v tom sme majstri sveta. Alebo to stále hovoria tí, ktorí to v žiadnom prípade nie sú to schopní realizovať. A to posudzujem iba podľa výsledku, podľa skutkov. Čo realizovať – ani vymyslieť. Nie je žiadny systém, ktorý by bol v priebehu dvadsať rokov upravený na fungujúci a racionálny. Žiaden!
A teda úplne logická je otázka, načože sú z našich daní platený a celkom solídne tí volení a menovaní poslanci a manažéri štátnych firiem, keď je výsledok taký aký je. To, že sa oni zgrupujú do nejakej a vlastne akejkoľvek strany a straničky nič nemení na fakte, že nedokázali za dvadsať rokov doriešiť NIČ. Naopak, iba vyprodukovali ohromné množstvo všelijakých kauz, kauzičiek, privatizácií, korupcií, zlodejín, nemorálností, zlatých padákov, odstupného ....... a doriešili si tak, okrem iného, jedine, teda v rôzne skrátenom termíne solídne množstvo ešte tak vysokoškolských diplomov, aby som bol úplnejší, aktuálny. Pochopiteľne pre seba.
Dospeli sme po dvadsiatych rokoch (konečne!) do štádia, dá sa povedať, že existenčného.
Každá jedna z viac, či menej problémových oblastí je pre spoločnosť takmer existenčne dôležitá, fakt je však ten, že iba hádam tí hore si to ešte stále neuvedomujú. Ani tak skoro nebudú. ONI to totiž nepotrebujú. Skôr im zavadzajú. Prieči sa to ich zmyslu života. Na druhej strane je možné konštatovať, že akákoľvek reforma, ktorejkoľvek časti štátnej správy sa nedá vykonať bez prvotného kroku. CHCIEŤ ! Mať tú vôľu, schopnosť a odvahu to riešiť. A následne to riešiť odborníkmi.
A pomôžem si malým spresnením. Za odborníkov nemôžeme považovať napríklad politikov, ktorých jediným záujmom je dať sa zvoliť. A je jedno či to je politik, sudca, JUDr. - pre reformu súdneho systému, politik MUDr. - pre reformu zdravotníctva, alebo trebárs politik generál pre reformu armády a môžem pokračovať. Uplynulých dvadsať rokov to dokázalo na sto percent.
Dnes však sa zmienim iba o jednom probléme. Zdravotníctve. Že je to veľký problém uznávajú takmer všetci. Že ho kdekto chce riešiť, je tiež fakt. Ale zároveň už dosť ľudí pochopilo, že tentoraz je to už naozaj o nás. Občanoch. A ešte to stále na občanov ani nezačalo poriadne padať. Ešte stále to iba sem-tam pomrholí.
Ale aj tento problém a jeho riešenie sa u nás zaraďuje do produktov dneška, ako typický produkt politiky, politikov, ministrov a ministeriek, ktorý ako predvoj v akomkoľvek období, pred voľbami, aj po nich, je predmetom siahodlhých diskusií. Politici radi nahodia nejakú tému, ktorá, bohužiaľ, je pre väčšinu občanov obsahovo dosť nezáživná a keďže nie je vo forme televíznej REALITY SHOW nechce jej rozumieť, nevie jej rozumieť - a predovšetkým je takmer nepodstatná vo vzťahu k všeobecnému vraj štátnemu záujmu riešiť problém zdravotníctva.
Napríklad:
Výška odvodov štátu do zdravotníctva za takzvaných štátnych občanov. 4 alebo až 5 % percent, alebo viac, alebo menej ..... a potom sa spustia akože aj s pomocou naivných médií diskusie. A hovorí sa a hovoríííííííííííí ... nedá sa povedať, že nepodstatné veci, myšlienky. Všetko však v tomto kontexte sú iba prázdne slová. Slová, ktoré z rôznych dôvodov sú a ostanú iba slová. A rovnaký postup je charakteristický u kompletnej plejády tých, ktorí si užívajú v podstate luxusné platy z daní občanov. Môžeme si všimnúť aj iné podobné reči. Zmena odvodov do dôchodcovských pilierov. Koľko sa o tom hovorí a píše. A pritom ide o nič iné, iba o peniaze. Čím viac štát od občanov zoberie, tým môže štát viac míňať a pochopiteľne aj pre seba. Tato sprznená politická kultúra politikov a vysokých štátnych aj pološtátnych manažérov, to je jedna strana mince. Tou druhou je fakt doslova nevhodného šafárenia takmer každého článku v jednotlivých leveloch zdravotníctva (to je nie iba môj názor. To je tiež všeobecný fakt.).
Pokračujem. Masové „kollárovské“ lekárske akcie za vydieranie výšky platov. Znovu nátlakové akcie za vyššie mzdy sestrám, mzdy ostatným zamestnancom v zdravotníctve. Nekontrolovateľné hospodárenia zdravotných poisťovní. Systém na „riešenie“ liekovej politiky. A kopu ďalších, aj menších aj veľkých, vo veľkej väčšine v konečnom dôsledku iba osobných záujmov, ktoré k akejkoľvek reforme majú veľmi ďaleko.
A tak sa raz diskutuje o tom, raz o hentom , raz vedie ,v rečiach ministerka, že vraj štát zvýši platby za „štátnych“, potom ju minister financií pošle s takými rečami do „prče“, raz (a je jedno v ktoromkoľvek volebnom období) opozícia vyskakuje, raz nejaký poslanec . . . diskusia je niekedy na solídnej medicínskej úrovni, čo však neznamená zdravotnícku starostlivosť a niekedy je populistická až to bolí. Niekedy sa tvária, že ich to trápi, niekedy sa tvária, že sú rozhorčení, niekedy sa tvária, že ich to prekvapuje. Ale vždy sú to iba slová, slová, slová. Vždy to tak bolo. A jediná možná sila v súčasnosti, ktorá by aj existovala – verejnoprávne média (VEREJNOPRÁVNE – v pravom význame slova) by možno aj niečo pohla, ale aj tí už dávno nabehli na systém „reality show“ a nič a nikto ich od tej cesty neodradí.
Čo robiť, alebo ako robiť, aby sa, aj keď s ohromnými ťažkosťami podarilo nastúpiť do tohto „zdravotníckeho“ vlaku?
Prihliadnuc k všetkým doterajším krokom môžem s úplne pokojným svedomím konštatovať, že všetky doterajšie politické elity evidentne nedoriešili nikdy nič. Opakujem NIKDY a NIČ. To, čo sa vždy vykonalo evidentne nemalo s reformou zdravotníctva nič spoločné. Nakoniec to všetci vidíme v realite. To sa ukázalo a vždy ukazuje iba ako presadzovanie iných záujmov (aj) v zdravotníctve
A teda logický je potom zrejmé, že buď to politici nechcú, alebo nevedia. Iná možnosť jednoducho neexistuje. A teraz čo?
Dovolím si trocha odhadnúť, ako by to malo byť. A som presvedčený, že keď to nebude mať na výsosť odborný aspekt – jednoducho nič nebude. A zdravotné a hlavne štátne zariadenia budú vždy produkovať stratu, ktorá sa pravidelne bude musieť sanovať prostriedkami zo štátu, ktorý z daní vytvárajú občania. Teda aj na zdravotníctvo sa občania skladajú dvakrát. Na odvodoch aj na daniach.
Pokiaľ sa, v tomto prípade zdravotnícka starostlivosť - jej reforma nestane skutočným predmetom záujmu štátu som presvedčený že nebude skutočný. A že reforma je nutná nespochybňuje hádam nikto.
Je nutné si ako prvý krok najprv uvedomiť čo má byť cieľom a čo chceme. Ale naozaj chceme. Chceme – to opakujem ešte raz. Uvedomiť si čo má byť cieľom takzvanej reformy zdravotníctva. A bohužiaľ lekárska obec z rôznych dôvodov si pod týmto predstavovala na 99 percent iba zvýšenie platov. Svojich. Dokonca ani platy sestier ich nezaujímali. A akože vraj aj bez nich sa dá urobiť reforma. Nevedno aká a ako, ale vraj dá. Podľa lekárov. Z toho dôvodu vychádza argument, že nielen politikom, ale ani politizujúcim lekárom a ani lekárom, ktorých zaujímajú iba vlastné peniaze, by sa veriť, že by boli schopní vyprojektovať aspoň 50% reformu nemalo. Za dvadsať rokov neboli schopní. A mali by byť schopní to vyriešiť teraz? Úbohá naivita.
Druhé krok - jednoznačne si uvedomiť fakt, že musíme zabrániť nekontrolovateľnému plytvaniu, alebo presnejšie strácaniu sa peňazí smerujúcich do zdravotníctva. Vychádzam tu zo všeobecne známemu javu, že cca 20% sa stráca. A je jedno, či to je 20, alebo 10, alebo 5 percent. Miznú! Strácajú sa! Bez tohto kroku ďalej rozumne akokoľvek postupovať sa jednoducho nedá. Nakoniec vidíme to dennodenne.
Tretí krok - riadenú verejnú diskusiu. Verejnú. To znamená diskusiu odborníkov, nie laikov. Zameranú na riešenie problémov zdravotníctva a zdravotníctvo, aj v tomto prípade nerovná sa automaticky medicíne, iba medicína je súčasťou zdravotníctva.
Štvrtý krok - štrukturálne zmeny s cieľom presnej zodpovednosti. Príklad: každý riaditeľ akejkoľvek verejnej zdravotnej inštitúcie aj nemocnice bude plne zodpovedný za výsledky nemocnice ..... a keď myslím plne, to nemám na mysli poberanie platu a potom odstupného. Že to tak nie je vidíme denne.
Piaty krok - vytvorenie systému, v ktorom bude zodpovednosť fungovať tak, ako tam, kde to je bežný jav. Ani tento fakt už aj vzhľadom k doteraz bežnej stratégii politikov dávať riadenie nemocníc a aj všetky zdravotné inštitúcie ako trafiky pre verných nemá logiku. A akýkoľvek správca, správna rada, alebo iný útvar vyberajúci riaditeľa bude plne zodpovedný za taký výber riaditeľa, ktorý bude schopný vyriešiť to, na čom sa zmluvne dohodnú. Keď zlyhá riaditeľ, tak zlyhali aj oni.
Je pravda aj to, že aj tento krok sa zdá nemožný pokiaľ sa nezačne riešiť problém komplexne.
Bohužiaľ u politikov pojem komplexne vyvoláva niečo úplne iné ako je to bežné aspoň u priemerného občana. Rovnako tieto kroky, alebo podobné musia vyriešiť aj vytvorenie nového systému činnosti zdravotných poisťovní, vrátane systému zdravotného dozoru a vrátane činnosti ministerstva. Tiež s logickou zodpovednosťou. Aj tieto veci riešili všetky vládne kliky v každom volebnom období. Výsledky tiež sú na svete.
Zhrniem. Štát by sa mal postarať o vytvorenie systému, ktorý bude fungovať. A dosť! Potom okamžite odstaviť politikov od riadenie zdravotných zariadení.
Čo však je v našich podmienkach dosť silná ilúzia. Ako kopa iných. Možno pomôže iba vytrvalo sa modliť a čakať na zázrak.
