A tak sa mi tlačí na pero myšlienka, že pred kým nás vlastne chcú chrániť, keď veľká väčšina občanov má so správou tohto štátu veľmi zlé skúsenosti.
Pred tými druhými? Tretími? Pred ostatnými stranami pasujúcimi sa do pozície záchrancov štátu? Pred finančnými skupinami? Pred nemocnicami produkujúcimi trvale straty? Pred súdmi? Pred sebou samými? Alebo pred nami samými, pretože sa zle rozhodujeme?
Idú voľby a aj ďalšie výtvory politických strán na megaobrazoch ma rozosmejú. Napríklad ten, že nám zvýšia minimálnu mzdu. Alebo každý dôchodok zvýšia o 100 €. Vlastne, prečo nesľúbia zvýšiť minimálnu mzdu o 100 percent a dôchodky tiež o sto percent? Aj ryby sa chytajú na návnadu. Že na to potom doplatia? No a čo. Tí motáci si asi myslia, že si „znovu“ niekde požičiame a pridáme k štátnemu dlhu, alebo súkromné firmy si požičajú, aby mohli platiť zamestnancom, napriek tomu, že vďaka kríze nebudú mať komu predávať . . . na to, aby sme sa mali lepšie potrebujeme lepšie vlády a oveľa viac disciplíny a zodpovednosti.
Že vraj „Chrániť občanov“?! Pche! Ako keby občania boli stádo oviec, ktoré sa nevie o seba postarať, keď má zamestnanie. Každá rodina, alebo jednotlivec vie, alebo by mal vedieť, že keď si požičia, musí aj vrátiť, lebo môže prísť aj o strechu nad hlavou, len určitá časť ľudí tohto štátu sa správa, ako keby niekde v štáte bola nejaká baňa a v nej obrovský poklad, z ktorého môže veselo „štát“ brať – a rozdávať. Poznám prípady, keď rodina si bola schopná požičať, len aby si mohli dovoliť udržať vymyslený, nejaký životný štandard aj keď už naň nemali. Tak si radšej zobrali pôžičku. Namiesto zníženia „životných“ potrieb - už sú na ulici. Poznáme osud Grécka, Maďarska, Portugalska, Talianska, Španielska, Belgicka, . . . tam tiež míňali sociálne. A každý čušal. V Grécku, ale už aj v Poľsku, v Maďarsku, aj v Taliansku, v Rumunsku, aj inde vo svete začínajú občania vehementne protestovať proti úsporným opatreniam štátu. Nakoniec, majú len čo chceli, čo si niekedy zvolili. Rozdávalo sa! Charakter občana sa ukazuje aj vtedy, keď mu „štát“ dáva, keď štát rozdáva a charakter sa ukazuje aj vtedy, keď štát musí šetriť, lebo už je neskoro – už podobnými akciami preflákal čo sa dalo. Keď mu štát zadarmo dáva, je ticho, keď mu chce zobrať – tak demonštruje. K dokonalosti túto metódu ovláda u nás už dávno jedna skupina, alebo „menšina“. Aj zopár odborov.
Ďalší príklad? Nech sa páči. Cargo. Štát potreboval „zachovať“ niekoľko tisíc zamestnancov. Tak štát platil aj straty. Z čoho? Z daní nás všetkých. Tento systém, jeho chápanie priviedol k dokonalosti voľakedajší poslanec zvaný „kelňa“. Nezamestnanosť? Vytvorme okresný úrad, zamestnajme 200 ľudí a hneď je úspech. Riadna blbosť! Ale odbornejšie prevedenými „akciami“ sa to robí aj dnes, len sa o tom nehovorí. Úspech „akcie“ by sa mal počítať jedine, keď vznikne nejaká, akákoľvek možnosť zamestnania, ktorá si na svoj plať „zarobí“ vlastnou prácou. Nie z daní nás všetkých.
Teda je potrebné chváliť zodpovednosť štátnych „šéfov“ za hospodárenie štátnych firiem, úradov, štátu, nemocníc a iných za efektívne hospodárenie, ale nie robenie „sekery“ v štátnom rozpočte, rozdávanie prostriedkov na ktoré sa skladajú všetci občania. Bohužiaľ u nás je to predovšetkým tá „sekerová“ robota. Okrem toho, že takýto postup je nezmyslom pre tých, ktorí sú už nezamestnaní a im nikto už, akože nemôže pomôcť, ešte sa musia skladať na iných (napríklad za fica - Cargo). Pre tých menej chápavých, všetci sa skladáme na dane už napríklad tým, že kupujeme akékoľvek veci (aj) bežnej spotreby, kde sa to volá DPH – a je to štvrtina ceny. Podobným „zachraňovaním“ sa iba rozhadzujú peniaze a druhotne vlastne umožňujú ešte aj ďalšie „diery“, tým, že umožňujú nezaslúžene profitovať z tohto nezmyslu blízkym firmám. Ako pes, ktorý naháňa vlastný chvost. O nespravodlivej, lepšie povedané spravodlivej ekonomickej súťaži ani chýru, ani slychu. Štát má nájsť spôsob, ako umožňovať pracovať všetkým, ktorý pracovať majú, môžu, musia a chcú a – zato ľudia platia dane a živia tento štát. Aj aby ich chránil. Na to sú armáda, polícia súdy. Nie však politické strany. Preto však ešte nevzniká povinnosť občanov milovať štát a jeho moc, alebo nejakú stranu. Ale to je zase o inom.
Na záver jedna poznámka. Idú voľby a my sa znovu hráme na akože volebné programy strán. Som presvedčený, že v skutočnosti doteraz skoro nikto nikdy nebral volebné programy vážne. Politici ich iba využívali na to, aby sa dostali tam, kde chceli a občania (?), tam doteraz skoro stále rozhodovali iba city voličov. A city sa vytvárali nejako tak, že napríklad „...ten sa mi páči, ten vie naložiť spolu diskutujúcemu, ešte keby mu vyťal, to by bolo...tá sa mi nepáči, lebo vyzerá hrozne a ten jej priateľ, no fuj...“, radšej uverím tomu svojmu...“
Odhadujem, že pre viac, ako 90 % voličov sú programy strán zbytočné, rozhodujú sa podľa, ako som už povedal, citov a tí druhý podľa skutočnej práce politikov.
A tak na záver iba otázka - na čo je komu tento cirkus??
