Na základe doterajších skúseností usudzujem, že aj výsledky tejto a podobných ankiet ukazujú iba jedno: obyvatelia tohto štátu, teda aspoň tí, čo hlasovali za „samostatnosť“ nemajú stále predstavu o čo ide. Vlastenectvo je u nich zafixované stále v reflexe na 1000 ročný pobyt v Uhorsku a teda vedomím sú ešte stále niekde v polovici 19 storočí, keď samostatnosť bola práve na základe nenormálneho správania „hlavného“ národa (myslím Maďarov) témou dňa. Jedna vec je byť vlastenec, druhá byť vlasti na „prospech“. To, že je dvadsiate prvé storočie sme ešte pravdepodobne nepochopili. Alebo žeby áno?
Nech už analyzujem doterajšie poznatky z ktorejkoľvek strany, vždy mi rozum hovorí, že pokiaľ mojej rodine „hrozí“ že sa môže mať lepšie, mne, ako osobe to bude na prospech a väčšine obyvateľstva to nebude na škodu (to na rozdiel od osôb, ktoré vždy uprednostňovali iba osobný prospech, napríklad aj emigráciou) tak súhlasím s akoukoľvek vládou. Druhá vec je že musia byť dodržiavané elementárne pravidlá morálky a zodpovednosti
Jednoznačná skúsenosť tohto štátu dokazuje, že pri akomkoľvek čine, ktorý sa dotýka samostatnosti vždy išlo autorom iba o jedno jediné. Vlastný prospech. A netreba ísť ďaleko, len si spomenúť na počty ministrov z nacionálnej strany v predchádzajúcej ficovláde a ich výkony, ktoré sa opierali hádam výlučne iba o zabezpečovanie vlastného prospechu. A možno, keď by som chcel byť presný, tak by som mohol povedať, že pravdepodobne všetci, vždy a všade - od začiatku, od začiatku tohto štátu.. Až sme tam, kde sme. A to určite ešte nie je koniec.
Dôležitá otázka na záver: keďže štát tvoria jednoznačne občania - čo je pre občana životne dôležitejšie v terajšej dobe a na terajšom civilizačnom stupni? Vláda vlastných skorumpovaných a korumpovateľných, malo, alebo veľkozlodejov zo Slovenska, alebo spravovanie štátu napríklad cudzím mechanizmom, ktorý funguje, aj keď určite aj tam sa vyskytujú problémy. A tu myslím iba na záujmy občanov a nie na záujmy tých vyššie menovaných, ani na záujmy tých, čo sú hádam aj ochotní dať sa obetovať, nie pre prospech rodiny, seba, ale iba pre prospech tých prvých. Prečo si vlastenectvo niekedy zamieňame za zbojstvo, alebo chválenie zbojstva - to neviem pochopiť. Hoci tento jav existuje.
Prečo porovnateľné počtom obyvateľstva štáty ,nazvem ich „západnej“ Európy sú na tom s riadením štátu na podstatne, podstatne vyššej úrovni. Spomeniem Dánsko, Fínsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Holandsko, . . .podľa doterajšieho vývoja tu vôbec nejde o to, že majú podstatne dlhšiu tradíciu štátu, ale ide o to, že riadenie štátu nepokladali a nepokladajú za prvoradú „dojnú kravu“ a nemienia ju „vydojiť“ až pokiaľ neskape.
Prečo porovnateľné štáty postsocialistického bloku sa vyznačujú práve zvrhlosťou správcov štátu (inak povedané aj vlád, parlamentu a práva) práve voči štátu? Aj Česko, aj Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Moldavsko, Slovinsko . . . nakoniec aj Kosovo môžem spomenúť ako príklad. Zaujímavé je, že po vzniku, akože samostatnosti sa vyrojili, nazvem ich vlci, ktorých prvou starosťou bolo vrhnúť sa na štát, lebo aj podľa nich takmer obratom spoznali, že to je výborná korisť. Kým tí ostatní, tá väčšina si iba kupovali slovenské zástavy, zástavky, nálepky na ŠPZ-ky a podobné „drobnosti“, alebo chodili na všelijaké politické mítingy na všelijaké pasienky. A ešte aj dnes si myslia, že je lepšie štrajkovať, aj demonštrovať namiesto inteligentného a múdreho a zodpovedného výberu vo voľbách. Zodpovedného výberu a rovnako zodpovedného navždy vyradenia politika, ktorý klame a sklame. Aj keď zaklame iba raz.
Aj to by malo stačiť.
