Orgie pokračujú. Bude veselo, alebo už aj je

Písmo: A- | A+

Rovnako, ako v hocijakom spoločenstve, dokonca aj v zvieracej ríši je možný život iba za predpokladu, že, tak jednoducho povedané – je tam systém. Nejaký, ale je. U nás v súčasnosti chce byť „systém“ každý jedinec sám o sebe,

 ktorý má aspoň zamak vlastného sebeckého egoizmu. Vidíme to skoro všade v spoločenskom živote. Príklady? Od najprimitívnejšieho predbiehania v akomkoľvek rade, kde sa musí človek postaviť do radu, cez správanie sa vodičov aut, cez predbiehanie na očkovanie, cez vzájomnú ohľaduplnosť voči ostatným, aj keď s nimi nesúhlasím až po súčasnú ľudskú zdravotnú a politickú pandémiu...... 

 Pri akomkoľvek dajme tomu riadení, usmerňovaní sa obyčajne sa stretávame s rôznym vzťahom, prístupom a dajme tomu aj teraz sa tomu hovorí - manažérskym prístupom. Skoro vždy, pri akomkoľvek druhu roboty, alebo činnosti stretávame rôznych ľudí, alebo zamestnancov, alebo trebárs športovcov. Pri športe existujú disciplíny takzvané individuálne, alebo kolektívne. Pri tých tímových je rozhodujúca schopnosť spolupráce všetkých členov tímu. Iba pri podriadení vlastného ega cieľom kolektívu môže vzniknúť úspech. Pri individuálnom športe však rovnako. A aj tam sa vytvára tím minimálne v zložení: športovec - tréner, tréneri - servis..... a presne takto aj v akejkoľvek robote. Vždy tam musí byť nejaká forma spolupráce. A niekto musí ten, nejaký tím aj viesť. Vedúci, manažér, alebo v športe kapitán. A tu sme pri podstate života u nás vôbec. Celým štátom otriasa v súčasnosti pandémia vzťahov. A v súčasnej politike je to to isté.

 A keď do politiky prídu „deti“, je to ešte, ešte komplikovanejšie. Deti nie vekom, ale hlavne skúsenosťami, správaním a schopnosťou riešiť krízové situácie. Niektoré „dieťa“  nechce nijak naskočiť na ten klasický režim, kedy je nutné prejaviť aj nejaký cit pre spoluprácu. Jeho ego nie je schopné pochopiť, že pokiaľ sa chce hrať v skupine musí rešpektovať všeobecne platné zásady pre spoluprácu. Ešte zložitejšie je to u dospelých u ktorých tieto pozostatky dieťaťa ostali. Teda - čo sa v detstve naučíš, alebo génovo zdedíš po predkoch to sa len tak nestratí. A sme znovu pri štáte. Pamätám sa na vyjadrenie v marci minulého roka, vtedy nového premiéra, ktorý sa pochválil, že má najlepších ministrov. Ani v športe, ani vo firme, ani v rodine, ani v politike sa to nerobí. Najprv sa to musí dokázať. Až potom chváliť. Výsledok je vidieť. Problémových ministrov habadej. Ale to bolo pri každej vláde. V celej histórii štátu. Iba nebola pandémia. A ten kapitán družstva tiež nemá znalosti v manažmente. Ale! Ale dostal na vedenie vlády mandát od občanov, či sa to páči nejakým krikľúňom, alebo nie a keď si to nechceme ešte ďaleko viac „pohnojiť my sami občania“ tým, že budeme na posmech svetu tým, že v terajšej – mimoriadne problémovej dobe budeme vyvádzať s bezvládím a volebnou kortéšačkou ktorá bude zameraná jedine na sľuby o ozdravení a ostatné úsilie (o míňanie našich daní) bude pekne skryté a akákoľvek robota, starostlivosť o zdravie, liečenie a umieranie bude na dlhšiu dobu postavená úplne do „autu“. Príkladov je v celom svete, opačný ani jeden. A potom, po voľbách znovu si budeme môcť vybrať spôsob, ako nás kto bude okrádať. Buď partia znovu geneticky ukotvená na stabilné okrádanie, alebo tomu aspoň dáme akú-takú nádej na zmenu. Ešte raz upozorním: v hre sú tučné miliardy na pomoc štátu z EU. A tu sa v našich podmienkach oplatí akýkoľvek „hriech“ – aj ten najťažší.

 Doterajšie poznanie? Podľa všetkých doterajších faktov je jasné, že pán Sulík nie je tímový hráč do akéhokoľvek družstva (alebo vlády), nech by bola tá vláda akejkoľvek farby – a to platí už podstatne viac, ako desať rokov. A nezačalo to tým, že chodil na raňajky s Kočnerom a prejednával všeličo, ako prípadný, vtedy možný budúci líder v politike. Jeho emocionálne prejavy sú podmienené nejakým faktorom - on zrejme vôbec nedokáže spolupracovať. Do tejto podobnej skupiny patria aj jeho dievčatká Lucia a Janka – klasický typ hašterivých dievčat, aj keď majú určite aj nejaké prednosti. Ale o tie teraz nejde. Aj nejaký Kollár z Hlohovca je veľmi podobný Sulíkovi, iba je pri koryte relatívne krátko a už chcel jedine predsedovať. A je tu , už dlhšiu dobu aj ďalší jedinec. Pán Matovič. Matovič je rovnako slabý hráč do akejkoľvek zostavy. Tiež by kdečo pokazil. Ale je tu malý a zároveň ohromný rozdiel. Získal najviac hlasov od občanov, voličov – s „diplomom“ na štyri roky a preto bol to on, kto sa stal „kapitánom družstva“. Nakoniec pozícia premiéra nie je v súčasnej demokratickej „filozofii“ nejaká extra dôležitá. Dôležití sú ministri – tí keby si robili svoju robotu a nechceli robiť premiéra (aby neboli za nič zodpovední...) - za všetky oblasti štátu sú zodpovedný ministri. A tu je problém. Či z faktu, že ministri vidia, že nebudú schopní zodpovedne dorobiť svoju misiu, alebo vidia, že „to nie je ono“ a tak vyvolávajú zakamuflované situácie. Alebo? Podstatný problém je, že pán Sulík nevie byť členom (žiadneho) tímu a správa sa – no presne tak, ako sa správa. Niekedy, ako urazené, ale zároveň aj egoistické decko. Ale počkajme si aj na výsledok roboty Sulíka v jeho ministerstve. Možno sa (určite) dočkáme aj prekvapenia. Skôr si myslím, že podobného doterajším ministrom. To, že by Sulíka nechcel do vlády akýkoľvek premiér je takmer isté. A nikdy, kým bude v politike. Ďalší „exot“ v politike nespochybniteľne je pán Holý, ktorý za to, že má rodinu v GB nemôže, ale kde do čerta ho Kollár vyhrabal, keď pri jeho spoločenskom uplatnení je taký nenahraditeľný, že musí dochádzať až z Anglicka za ministra? . Ďalší hráč slovenskej povahy s príchuťou detského chápania je pán Mičovský, ktorý si myslí, že vie čo má robiť. Vychádza to tak, že si to myslí iba on sám. A sú aj iní. Vidíme, že v súčasnosti, z rôznych dôvodov máme viac labilných egoistických politikov, ktorých správanie je ďaleko za akýmkoľvek štandardom na osobnosť. Zato terajšia opozícia doteraz fixovaná na osobný, vlastný profit a biznis – tá dokázala práve preto držať viac-menej dokopy. A možno tam len nemali Sulíka.

Proste súčasná vládna zostava má smolu na možných adeptov do vlády a je to dôkaz, že aj do vlády sa musí vyberať nie po známosti, ale s cieľom niečo dokázať urobiť. a hlavne aby si každý robil svoju robotu. Na druhej strane možno veľa čitateľov zaujíma aj otázka čo ďalej.

Musíme však brať aj ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na súčasný život:

  1.  Pôsobenie, utajené aj verejné zo strany opozície z dôvodu nie obáv o štát, ale obáv o vlastnú existenciu za výčiny za roky (12) prznenia Slovenska. Ich akákoľvek činnosť je zamerané na pokračovanie tých dvanásť rokov so všetkým, čo tam patrilo.

  2. Prevtelenie určitej časti obyvateľstva do lynčovania schopnej tlupy kdekoho, ako poznáme napríklad aj z extrémne vyhrotených športových zápasov, demonštrácií, francúzskej revolúcie a tisícov „gilotín“, pogromy náboženské, protižidovské, pandemické, fašistické, rasistické, socialistické, buržoázne v minulosti – ktoré ale nikdy nič dobré pre štát, alebo národ nepriniesli. Nikdy. 

  3. A máme tu aj ďalší fenomén terajšej doby súvisiaci aj s pandémiou, ktorým si kdekto, vrátane veľmi vysokých politikov pomáha pri svojich vyjadreniach k rôznym otázkam: klišé vraj Obmedzenie, obmedzovanie vraj základných ľudských práv (ktoré boli vytvárané pre krásne mierové časy a v našich podmienkach ešte ovplyvnené aj slovenskou fazónou biedneho právneho systému štátu. To priamo súvisí aj s tým, že namiesto sprdnutia občanov pre nedodržiavanie (celosvetovo platných) pandemických obmedzení radšej sa zamerala na tých „hasičov pandémie“ , ktorí nevedeli a nevedia, kde skôr skočiť. A nedokážu to hasiči na celom svete.

 Budeme sa musieť asi aj rozhodnúť čo so štátom. Buď budeme môcť meniť demokratické princípy a meniť vládu trebárs každý polrok, podľa toho, ako sa kto „vyspí“, alebo ktorý manipulátor sa bude cítiť ohrozený, alebo kedy si ako vypijeme – alebo to necháme na našu záväznú zodpovednosť pri voľbách. To slovo „zodpovednosť“ - to je to najdôležitejšie.

Alebo zvážime možné následky z akéhokoľvek činu. Nie čo robiť (?) ale čo sa stane, keď sa niečo urobí. Lebo nič nie je len o tom čo si kto praje – ale je to o tom čo sa stane – keď sa to stane.

 Ešte ma napadla jedna myšlienka: Čím môže ovplyvniť náš bežný (a relatívne kľudný ) život akákoľvek zmena, alebo nezmena na nejako politickom poste – ktorý žije z našich peňazí. Pokiaľ ten niekto nezhumpľuje náš systém života a život. Pokiaľ nás neokradne - tak čo? Že nás niekto serie, alebo nie, to ešte nie je kvalifikovaný dôvod na jeho likvidáciu. Ale, že nás ohrozuje tým, že na to doplatíme všetci – to už ANO.

A súčasná pandémia nemá opodstatnenie riešiť naše životy, ktoré vlastne sme si pohnojili sami svojím správaním – ako všade na svete. Všade na svete! Tu nejde o zodpovednosť vlád, ale o zodpovednosť ľudí. Všade! Iba v tom sa odlišujú jednotlivé štáty. 

Skryť Zatvoriť reklamu