Milenka Šaňa Macha.

Keď sa to moja mama dozvedela, vyrazili sme z Prahy na Slovensko. Šlo o to dostať starú mamu z ústavu.
Netušili sme, ako to vyzerá v takom pečovatelskom ústave, na strednom Slovensku, v končiacich osemdesiatych rokoch.
Bol som vtedy "teen". Bolo mi všetko jedno, dôležité bolo mať novú platňu ACDC.
Keď som vstupoval do areálu, zarazila ma podobnosť okolia s cintorínom, ktorý sa snažia zamestnanci zúfalo maskovať na lázne z umelej hmoty.
Vstúpil som do vnútra a až vtedy som pochopil, že sa stanem svedkom niečoho desivého.
Prvé, čo zaútočilo na moje zmysly bol smrad.
Bolo to horšie ako terárium hadov položené do pavilóna opíc.
Šiel som ďalej.
Okolo chodili šialení a smutní starí ľudia a z konci chodby sa ozývaly výkriky šialenej ženy.
Našli sme starú mamu.
Sedela pri okne a dívala sa von...
"Kde som sa ja dostala," počujem ešte dnes, keď na to myslím.
Vtom sa na chodbe ozval krik.
"Ja som milenka Šaňo Macha!" kričala tam silným hlasom starena.
Ošetrovateľky sa na ňu vrhly. "Ja na vás pošlem políciu..."
Stará mama sedela a hladila roztržito posteľ, u ktorej sedela.
"Všetkých vás pošlem na smrť, na smrť!" utíchal krik.
Vyšiel som von.
Ošetrovateľka hovorila s rodičmi.
Počul som úryvky hovoru.
"A je to milenka Šano Macha?"
"Hej, je to ona...stále to vraví."
Milenka Šaňo Macha nemala nikoho, kto by ju vyslobodil.