Bol som dieťa. Obrovské štíty, skaly, čierne lesy na mňa veľmi silno posobily.
Keď som išiel s rodičmi v Smokovci lesom do reštaurácie, kde hrala ciganska kapela a kde čašník zapaloval nápoje výstrelom z čohosi, čo vyzeralo ako revolver, myslel som si , že som sa ocitol
v zaujímavom, poetickom a veľmi dobrodružnom svete.
Ked som na Pome na Interski robil kristianky, dostal som od vlekára po hube.Chápal som to.Tá vec bola desne poruchová a ešte k tomu ja robim na tom pičoviny.
Zjazd z Patrie, kam sme sa s kamošom vydriapali jednoho dna po ránu.
Víno v Cengálke.
Potom reštaurácia v Smokovci vyhorela, cez Tatry sa prehnal ranný meciarismus, kapitalizmus a uragán z roku 2004.
Ja som bol naposledy na Štrbskom plese roku 1989, môj otec a mama pokračujú v každoročných návštevách miesta, ktoré majú radi.
Môj otec Tatry miluje. Tatry boli vždy u nás doma fenomén, ktorý stojí za to vidieť niekolkoráz do roka.
Príbehy z Tatier boli vždy drsné, mnoho ľudí pomrelo pod lavínami, vo fujavici a mraze, teraz len tak ležia na Symbolickom cintoríne.
A tak som s otcom včera hovoril, kedy zase do Tatier pôjde.
"Tam čo bol Helios, pamätáš, tak polovinu zbúrali...zrejme idú stavať čosi do výšky.
"Hm..."
"Panoráma, pamätáš sa na ten hotel s takou zvlá
štnou architektúrou,"
"Hej, ten bol dobrý."
"Tak ten je zavretý..."
Vzpomenul som si na hotel, ktorý bol na všetkých pohľadoch zo Štrbského plesa. Ako dieťa som sa
na stavbu hrozne rad díval. Bolo to niečo, čo sa vymykalo z toho bežného.
"Pamätáš sa na starú poštu? Tak tá je tiež preč, je tam voľajaký obchod či čo."
"Okolo plesa sa tiež niečo zmenilo?"
"Boli tam také krásne staré domy...tie sú zbúrané, stavia sa tam také tie paneláky..."
"Zo Soliska vyrúbali kosodrevinu, bude tam dalšia zjazdovka..."
"Už sa mi ani nechce tam ísť, je to zmenené, neni to už to, čo som ľúbil...je mi z toho
do plaču, keď vidím tú necitlivosť k prírodě a k minulosti."
"Hm..."
"A keď ideš od Podbanska, všetky tie lesy sú preč..."
Takže čo. Môj otec hovorí, že sa mu už ani nechce ísť na miesto, kam chodil celý život. Sleduje jeho pozvoľný úpadok v priebehu posledných dvadsiatich rokov.
A čo ja, puta merda!
Bol som tam naposledy pred dvadsiatimi rokmi. Ani to tam nepoznám. Má to vôbec cenu, ničiť si dobrý obraz Štrbského plesa, ktorý mám v hlave.
Neviem.
