Dnes asi po dlhom čase zacielim pozornosť na svojho priateľa. Stala sa mu taká zvláštna príhoda. Ako všetci viete, pracoval pre istú spoločnosť. Teda mal pracovať pre jednu spoločnosť, no po sprístupnení Know How už z jeho tretinového podielu ostal len dym. A čuduj sa svete, už preňho nemali ani miesto. Zvláštne na tom však je, že skrytý dôvod nie je ten, že ho nechcú. Skrytým dôvodom je niečo iné.
Ja viem, ako o tú prácu stál, ja viem koľko preňho znamenala, ako sa tešil na jej rozvoj a potenciál. Ako sa tešil, že oni, traja priatelia, traja mušketieri, vybojujú boj s osudom a pomôžu mnohým, lebo po tom túžili. Ja viem, ako vo snení veril, že aj on bude pomáhať množstvu ľudí. Aj on chcel tú svoju malú odrobinku z koláča peňazí a radosti.. Lebo je niečo úžasnejšie, ako dať ľuďom prácu? Nevedel som, aké to je zlé, kým som si neprečítal pár správ od známych a nezistil, že ani vysokoškolsky vzdelaný človek nevie zohnať miesto, dokonca je rád, ak má brigádu. On len vymyslel spôsob, ako tú prácu robiť lepšie a tým urobiť vlnu, na ktorej sa dá vyšvihnúť trocha vyššie. Preto dnes hľadím naňho so smútkom, lebo v duši cítim ten žiaľ, ale najviac asi sklamanie. A viete, čo je najhoršie? Jeho vedomie, že vie, čo bude nasledovať. Dal by som na jeho intuíciu. Pri mojej otázke, či je nahnevaný, pozrel na mňa smutnými očami a povedal : Prišiel som o priateľov.... Ako myslíš, že sa cítim?... A ja som si uvedomil, že v týchto pohnutých časoch, keď Vás podrazia aj priatelia, to ozaj nie je miesto, kde sa príjemne žije... Ale on s úsmevom nadhodil - má to aj výhodu, požičal som si od šéfa 1.000 Eur , teraz mám istotu, že ich tak skoro nebude pýtať späť. Obdivujem asi práve túto jeho vlastnosť, vždy má pohár poloplný, v ľuďoch sa snaží hľadať to dobré, ak ho požiadate o pomoc, kedykoľvek vám pomôže a ešte Vás potom niekam pozve, lebo veď sme sa dlho nevideli. S nádejou, že ho budem utešovať, som sa v tom momente rozlúčil. Toľké šťastie mať nemôžem, aby som utešoval ja jeho. Preto som sa ho radšej opýtal, čo teraz. A znova ma prekvapil jeho život systémom VECI SA PROSTE DEJÚ. Rozprával mi, že cestou z Bardejova, zašiel do Košíc. Už len ako to povedal. Cestou sa zastavil v Prešove na obligátnu kávu s Mascarpone a vybavil si pár telefonátov. Cestou do Košíc ešte niečo vybavil, dohodol miesta stretnutia a ja som začal šípiť, že za tou detinsky úprimnou smutnou tváričkou je schovaného trocha viac. Ale keďže tieto okamihy sú jedinečné a výnimočné, požiadal som o prestávku a v duchu formuloval otázku ktorú mu položím a vyhŕklo zo mňa : Dobre, alebo zle?
Verte mi, moja intuitívna zložka sa snažila pochopiť zmysel odpovede, ktorú dostanem, preto otázka bola dôležitá. Ale tu, ak smiem, ma napadá jeden ľudský paradox. Ľudia žijú v intuitívnej predvídavosti... Do pozornosti vkladám práve tento aspekt ľudského chovania. Paradox nad paradox.. intuícia a predpoklady... predpoklady, to je to, čo vieme. Lebo sa opierajú o naše doterajšie skúsenosti, podotýkam tie, o ktorých vieme, to je to čo Vám ukazuje, čo je a čo nie je reálne. A potom tu máme intuíciu, intuícia znamená akceptovanie pocitu výstrahy pred nebezpečenstvom, ale aj podvedomé prijímanie príjemných signálov, proste komplexné podvedomé prijímanie signálov z okolia. K tomu dorátajme moju obľúbenú vetu Dr. House : „ Ľudia klamú „, Ak je to možné, rád by som si okamžite registroval túto doménu... Vedomie vlastnej úprimnosti niekedy človeka ťaží, ale úprimnosť nepramení tam, kde ju vravíme, ale tam, kde ju počúvame. Kurník, tak tomuto sa prosím vraví mentálna odbočka.
Tá otázka zo mňa vyhŕkla, ani som nevedel ako. Proste on už vie o dvoch personálnych agentúrach a že dnes náhodou stretol dávneho priateľa, ktorého si váži, úprimne a otvorene mu vysvetlil, v čom je ten zlepšovák a ten priateľ mu s údivom odpovedal Naozaj? Tak to mám záujem, ja založím spoločnosť a tvoja chránená dielňa ma kúpi a ak bude do roka zisk ako vravia odhady, tak za predaj svojich 50 % si opatrím domček.... Ja som chvíľu v nemom úžase vstrebával, čo práve povedal. V troch vetách prišiel o prácu, priateľov, ozvali sa mu starí priatelia a ešte mu núkajú peniaze na to, aby začal a ešte mu ponúkli spôsob, ako mať kontrolu nad výstupom prúdiacim z jeho nápadov. Pri týchto jeho slovách som pochopil, čo je vlastne šťastie. Šťastie je pocit, ktorý ma ovládol. Lebo šťastím bol celý deň o sebe, lebo to nebol len nebadaný záblesk ale reálne sa meniaca dejová línia času. Alebo sa to dá povedať inak? Šťastie je prísť s originálnou myšlienkou, šťastie je, ak ste v správny čas na správnom mieste, alebo ak vy, ako jeden z mála, nezaregistrujete nejakú informáciu. Šťastie je, keď sa Vám niečo podarí, ale niekedy je lepšie, ak sa to nepodarí.
A ja? Som šťastný, že tento človek mi je dlhoročným priateľom, ktorí mi poradí, ale hlavne ukáže raz za čas trocha svetla. Veď ten nápad, aby ten plán čo najrýchlejšie uplatnil inde, je úžasný. Pri surfe platí, že aj keď chytíte vlnu trocha neskôr, stále je to lepšie, lebo súper je pred Vami, horšie je, keď súpera predbehnete a tam ste už v osamotení víťazov. A tá galantná ponuka od priateľov? Tí, čo čítali secret, vedia o čom to je, tí čo užívajú mágiu, vedia o čom to je a ostatní? Tých teraz riešiť nebudeme. Preto je lepšie tešiť sa na to, čo bude nasledovať, ako plakať nad tým, čo bolo. Možno práve tá radosť je tá energia a možno jej bude dosť, možno zrazu vznikne a pocítime ju všetci. Možno to bude najkrajší deň na zemi.
