13.03.2010
Vraví sa, že New York nikdy nespí. Myslím, že to platí o všetkých metropolách v ktorých som bol. Je jedno na akom sú kontinente, aké náboženstvo sa v danom regióne vyznáva, je jedno či je to Európa, Ázia, je jedno či tam žijú hinduisti, alebo budhisti, katolíci, či protestanti, nočný život je všade rovnaký. Ta túžba a snaha stihnúť všetko, čo život ponúka. Sám som sa snažil o to isté len preto, aby som zistil, že všetko aj tak nestihnem. Japonsko, Tokyo, mesto tisícich sĺnk, mesto kde mať vlastnú zaybacu / toto je len fonetický prepis J / znamená, mať zázemie, ale aj skupinu ľudí, v ktorej sa venujete tomu, po čom túžite. Čiastočne je to pravda. Nikde na svete nie je asi mesto s tak protichodným vzťahom k telesnej láske. Budhizmus učí velebiť človeka jeho slabosti a potreby, lebo nie je nič krajšie ako dokonalosť. Paradox ako mnoho iných názorov, ale ako to vidím ja, snaha po pochopení ľudskosti vedie k božskosti, lebo ten kto pozná vlastné slabosti, vie čo má na sebe zlepšiť. Ale to je len môj súkromný pohľad, pravda bude asi niekde inde. Japonci a sex, to by asi vydalo na knihu. Vzorní otcovia rodín sa cestou domov zastavujú v baroch, kde sa nechávajú uspokojovať od dievčat mladších ako ich dcéry a je to normálne. Alebo zájdu do podniku v ktorom to vyzerá ako v metre a tam sa šúchajú o dievčatá v uniformách školáčiek. Alebo hrajú automaty, sú miesta, kde sa dá guličkami platiť, keďže sú to vlastne žetóny, asi je to správne, keďže to rovnako funguje aj v Las Vegas. Ale toto ma netrápi.
Ozvala sa mi Potvora. A ja premýšľam, čo urobiť či neurobiť. Kým sa rozhodnem, chcel som si urobiť obraz o tom, či to čo som ju naučil o ľudských povahách zneužíva alebo nie. Podľa slov veštice, som spravil najväčšiu chybu v živote práve v deň keď som jej k narodeninám dal schopnosť využívať energiu, pracovať s ňou, pomáhať ľuďom a udržať si vzhľad mladistvej, a to stále platí. Pri pohľade na ňu by ste jej skutočný vek neuhádli. Zhrozil som sa pri zistení, že Tomáš sa trápi asi viac ako ja, vedomie tohto zistenia ma riadne prefackalo. Uvedomenie si monštra vytvoreného mnou ma vydesilo. Zlosť samého na seba sa ešte zvýšila. Pochopil som jedno, niekedy je potrebné tým čo ubližujú ublížiť. Nie preto, aby sme uspokojili vlastnú pomstychtivosť, ale preto, aby tie ľudské bytosti, ale nie ľudia, pochopili ako ubližujú okoliu. Teší ma len jedno. Ako povedala tá múdra žena, u ktorej som si bol nechať trocha poodhaliť závoj vlastnej budúcnosti, jej čas na nápravu sa kráti. Ak do svojich narodenín neodčiní aspoň časť bolesti, ktorú spôsobila, všetko čo dostala ju opustí. Nazrel som trocha do tých prepletencov možností, ktoré križujú naše životy, situácii a okamihov, ktorým neprikladáme váhu, ale sú dôležité pre nás, vesmír, karmu, Gismeth, osud... pomenujte to ako chcete, proste snažil som sa nazrieť za hranicu dnešného dňa bez toho aby som vedel čo konkrétne hľadám a zazrel tam odraz. Odraz tváre v zrkadle... Osoba ktorá ten odraz videla, neverila vlastným očiam a ja, ja som v strachu odvrátil pohľad. Je kruté vidieť sám seba v novom svetle. Máš ešte čas, pouč sa.
Ale je to len možnosť. Je to ako vidieť za križovatku, v ktorej sa nevyznáte. Lebo tieto body nie je možné neprejsť. Nedá sa im vyhnúť, nedá sa ich obísť. Pripomína mi to rozhovor, ktorého som sa bál, ako čert svätenej vody. Rozhovoru s niekym, koho si vážim, aj keď tá osoba asi ani nevie ako je pre mňa dôležitý jej názor. Ten rozhovor sa odohral presne v deň smutného výročia posledného pokusu o pokoj v duši. Položila mi vtedy zvláštnu otázku : Na koho robíš dojem? Nevinná otázka, ale len v prípade, že klamete. Od istého času sa snažím neklamať. A ja som zrazu nevedel odpovedať. Pravdupovediac neviem doteraz. Naozaj. Je pravda, že dokážem zahrať čokoľvek, od naivného úbožiaka, ktorého bije život, po svetáka ktorý život kope do rozkroku, ale tá jednoduchá otázka mi nedá pokoj doteraz. Reminiscencie zo života, spomienky a to čo bolo, už naspäť nevrátiš .... Reminiscencie, iba krátke linky, musíš ísť ďalej, inak sa utopíš. Ja som sa rozhodol ísť ďalej. Nevýhodou je, že sa mi vracajú niektoré veci, o ktorých som si myslel, že som im ušiel. Vrátilo sa mi znova Lucídne snívanie, to je jednoznačné plus, vrátili sa mi sny, ktoré ma vopred varujú pred tým, čo príde a to je občas mínus, hlavne ak sa mi ľudia na ktorých mi záleží sťažujú, že ak mám nočné mory ja, nevyspia sa ani oni. Ak mám strach, desia sa. Na to sa znova zvyká ťažko. Ale má to aj výhody, ak mám super deň ja, teší sa zo života aj moje okolie J a to je super. A najkrajší je ten úžasný pocit súznenia s množstvom životnej energie okolo mňa.
Bože, tri odstavce, tri myšlienky a ja mám stále žeravú dýku zabodnutú v žalúdku. Začína mi to pripomínať Boccacciov Dekameron. Ale dnes to bude len trigonóm. Zvyčajne to znamená, že to, čo bolí je tam niekde ešte schované. V deň ako je dnešný ľutujem, že niesom Gualtieri. Ten bol starým mládencom z rodiny markízov zo Saluzza. Prečo? Lebo vždy keď sa pokúsim vyskúšať lásku ženy tak, ako on skúšal Griseldu skončí to zle. Asi je to dobou, ľudia nemajú toľko času a pravú lásku chcú nájsť čo najskôr. Ale to je o inom a inde. Čo znamená bolesť, ktorú cítim? Čo by to tak mohlo byť? Lož. Lož o tom, kto som, aký som.... Aha, začína mi byť lepšie J . Čo tak tentoraz nechať záver na Vás? Kto som, na to si urobte názor sami a aký som? To neviem ani ja sám. Dúfam, že Vy sa poznáte lepšie....
