Nechcem aby bolo zajtra....
Nechcem aby bolo zajtra, táto veta sa plazí mojim vedomím ako had, poháňaný alkoholom, sladkosťami a dobrým jedlom. Paradoxné je, že túto vetu som pravidelne počúval pri rôznych príležitostiach z úst žien a nikdy som jej nerozumel. Prečo nechcieť zajtrajšok? Prečo nechcieť niečo lepšie, úžasnejšie, výnimočnejšie, krajšie? Teraz v tomto momente, snáď smiem povedať : chápem. Chápem Danu, keď tieto slová šepkala po našom milovaní, v noci, v byte ktorí sme spolu zariadili, chápem Vieru, keď tieto slova vravela na chate, kde sme spolu oslavovali Veľkú noc, chápem Katku, keď sme sa vrátili z prvej recepcie na ktorú nás pozvali ako pár ale aj Potvoru, keď mi tie slová šepkala predtým, ako som sa mal vrátiť k manželke a to milovanie po premiére bolo tak sladko úžasné.... Chápem, chápem, chápem, chcem kričať, že chápem. Práve teraz, zažívam moment o ktorom si myslím, že by mohol trvať večne.
Chápem ten moment, kedy človek z vnútra cíti potrebu vysloviť tieto slová, je to pocit, že moment a okamih je tak krásny, že človek prežíva podvedomí strach, že nič krajšie už nezažije. Presne ako pred niekoľkými dňami. Málokto vtedy vedel, že uvažujem nad tým, že všetko skončím, že nebyť je lepšie ako to čo žijem. Môj zamestnávateľ ma lákal krásnymi slovami o tom, ako som im svojimi nápadmi pomohol a o tom, ako plánujú expandovať na Slovensko... Blá, blá, blá. Slová zneli krásne, budúcnosť bola úžasná a svet gombička, ale len do momentu, kým nevznikol problém s mojim živnolistom, ktorý odštartoval sled kauzalít. Príčina a následok, povedal jeden múdri muž.
Práca sa vyparila, ako dym, sen o úspešnej budúcnosti sa začal roztápať, ako sneh pred Vianocami a ja som ostal ako obyčajne bez jedinej koruny. Po stretnutí s asistentkou nášho generálneho, som sa dozvedel, vraj sa už so mnou neráta, keďže niesom oprávnený obchodovať v Českej republike. A všetky zarobene peniaze mi strhli ako poplatky za školenia ktoré som absolvoval. Klasika, ako by povedal klasik. Antoine de Saint-Exupéry povedal : nasleduj svoju hviezdu. Jemu sa to hovorilo ľahko, aj keď blúdil púšťou, ale kam kráčať, keď na nebi je toľko hviezd.
Vo štvrtok, som mal všetkého plne vrecka, ako vravy jeden z mala priateľov, ktorí mi ostali, tak som sa vybral do Nachoda, na miesto, ktoré sa stalo mojim občasným azylom a to nielen kvôli najlepšej tráve akú som skúšal. Slovo dalo slovo, ja som si kúpil čo som potreboval a náhodou som sa stretol s potenciálnym šéfom. Ten sa tváril, akoby mi prácu stále prial, tak som sa rozhodol, že ho poteším rovnakou mincou. Jeho prianím bolo už skôr, aby som si skúsil trojku s nim a jeho manželkou. Večer sa vyvíjal sľubne, schválne som viedol diskusiu a nadej toho scestného človeka jasne vyznačeným smerom a on, tešiac sa, že sa jeho sexuálne sny splnia, nevedel dočkať noci. A noc bola naozaj úžasná. Nebola plna sexu a jeho prianí, lebo on sklamaný a rozčarovaný nasupene odkráčal zo spalne. Noc bola úžasná pre mňa a jeho manželku. Celu sme ju prekecali. Jej som vysvetlil, že ma na viac, niečo podobne ako som daroval Žanete, aj keď ta v svojej nadutej pýche na to už dávno zabudla. Po dlhom čase, som pocítil pocit naplnenia a uspokojenia z pomsty. A uvedomil si jednu vec, ak by boh odpúšťal, už dávno by si s Nositeľom svetla, dávali čaj o piatej, ak by boh odpúšťal, smel by Mojžiš žít v zemi zasľúbenej. Život nieje ľahký, ani jednoduchý. Nik Vám ho neuľahčí. Na to aby som sa mohol dopraviť na sviatky k rodičom, makal som ako otrok, vo výkupe druhotných surovín a odpratával sneh. Otca som poprosil o pomoc, ale ten si asi mysle, že ide len o rozmar, pozabudol. Nedivím sa, ani ja som nezaplatil výživné, musela ho za mňa zaplatiť rodina. Návratu domov som sa obával, zas bez prace, zas bez cieľa, zas bez peňazí.
Ale neuvedomil som si jedno, návrat domov, to nie sú komisionálne skúšky, návrat domov, to nieje cesta na obetný oltár vlastného ega. Ako povedal Saint-Exupéry, šiel som proste za svojou hviezdou. Par dni pred príchodom, som dostal nápad a tu ... Tu ma o par dni čaká pracovný pohovor. Viete, vždy som hľadal poriadok a smer, no zabudol som na jedno. Nieje poriadok, bez chaosu, niet cesty bez pohybu, niet cieľa bez toho, aby sme občas neblúdili. Ak mame pocit, že sme o svoje ciele prišli, ak mame pocit, že sme svoje ciele minuli, až vtedy zistime že nás čakajú iné ciele, že sme vlastne neminuli nič, len nás minuli konečne stanice, ktoré nás neboli hodne. Preto tie slova pochopenia na začiatku. Ďakujem, že ste mi ukázali výnimočné momenty, ďakujem, že som ich smel s Vami zažiť, budem si viac vážiť tie, ktoré ma ešte čakajú. Nech vo vašich životoch vládne rovnaký chaos, úprimne Vám to prajem. Lebo ako povedal Konfucius, čím väčší chaos, tým väčší poriadok. A čo ja ďalej? Asi sa Vám všetkým budem hnusiť, no uvedomil som si jedno, ak sa nepomstite, ty ktorí Vám ublížili sa nepoučia a budú si svoje malé reparáty opakovať donekonečna. Pomstiť sa, neznamená zabiť, pomstiť sa znamená dať ľudom šancu poučiť sa....
