25.02.2010
Sny priania a realita... čo je čo vieme asi všetci, no po posledných dvoch dňoch márne uvažujem, ktorí zo svetov obsiahnutý v týchto slovách má väčší zmysel. Sny... Každý z nás sníva, snívame aj s otvorenými očami. Snívame o tom čo by sme chceli, snívame o tom po čom túžime a v snoch dosahujeme cieľ. No čo ak sa stane sen realitou... My zo začiatku dúfame, že realita bude odzrkadľovať sny, no tie sú zväčša iné. Stretol som sa tu s názorom, že ak nám klamali, začneme podozrievať zo lži každého. Je to voľba každého z nás, no myslím si, že pre jedného klamára, alebo klamárku odsudzovať všetkých je nefér. Bol som obvinený zo lži... Niekomu to príde zvláštne, že sa ma to dotklo / a verte mi, bolelo to / no ja neberiem lož ako niečo čo patrí k môjmu životu a bolo jej dosť. Aj napriek tomu si viac cením úprimnosť a otvorenosť...
Sny priania a realita... Bože koľko sa dá toho napísať o týchto troch slovách... Nekonečné množstvo polemík, názorov, postrehov ale aj postojov, či pohľadov. No napriek tomu, že každý má ten svoj vlastný a verím tomu, že aj správny pohľad, môj je asi iný. Žijem momentálne v dosť prelomovom období a tí ktorí ma poznajú vedia, že prelomový v mojom podaní je doslovný opis. Prišiel som o mnoho, neviním z toho nikoho, len seba. Ja som mal byť ten kto vie a nie ten kto dúfa. Pravdupovediac sa sám na seba preto aj hnevám, hnevám sa preto, že som zabudol na jednu maličkosť. Na jednu dôležitú vec a to j,e že šťastie Vám nik nedá, šťastnými buď sme alebo nie.
Sny priania a realita... Je na čase snažiť sa, aby moje sny a priania sa stali mojou realitou. Je na čase, aby to o čom snívam prešlo do reálneho sveta, či už s tým niekto súhlasí alebo nie a po vzore jedného filozofa otočiť sa tvárou k svetu a povedať : Nerušte moje kruhy. Nerušte moju prácu, moje sny a túžby, nešliapte po nich, lebo odo dnes som sa zobudil a každý kto bude šliapať po mojich snoch a plánoch, každý kto tým pádom šliape po mne, každý z týchto ľudí si zaslúži len jedno... Aby som oplácal to čo dostávam. A konečne som našiel silu nemilovať všetkých blížnych svojich, lebo ak niekto komu pomáhate, vysmieva sa Vám do tváre, keď niekto kto Vás prosí o pomoc, druhou rukou ubližuje, lebo ak niekto bez hanby tvrdí, že potrebuje Vašu pomoc, no v skutočnosti ju len využíva, keď niekto taký znova povie, že moje sny a plány sú smiešne, nezaslúži si pomoc... nezaslúži si nič, ani myšlienku a tobôž nie spomienku... Preto po dlhom čase vyhlasujem križiacku výpravu za všetkých oklamaných a zradených... Bojujme za tých, ktorí sa od strachu, hanby nevládzu brániť sami. Bojujme za nás, nás ľudí, bojujme za ľudskosť a ľudské správanie. Nebudeme zlí.. Nenechajme na sebe ďalej páchať krivdu... už nie....
Toto som našiel, keď som premýšľal ako začať, tak som sa rozhodol vykradnúť sám seba. :-) . Vždy keď čokoľvek napíšem, zdvihne sa vlna nesúhlasu alebo mi aspoň dávate najavo, čo sa Vám na tom či onom článku nepáči. Odo dnes to bude iné, odo dnes, to bude len môj denník. Ráno prinieslo pochopenie súvislosti z minulého roka, znova som o krôčik postúpil a vyrovnal sa s ďalšou nepríjemnou spomienkou. Tých pár sekúnd po prebudení / podotýkam nie úplnom / je fajn... niekedy to trvá celé hodiny imaginárneho času. Dnešok nebol iný, keďže som absolvoval ďalšie kolo pohovorov, kde mi často dávajú najavo, že si ma buď nemôžu dovoliť, alebo som pre danú pozíciu nie príliš vhodný kandidát, alebo proste len chcú niekoho iného. Vedel som, že na prežitie dneška bude potrebné niečo viac, ako len prianie, nevy... sa na to všetko. Všetko bolo fajn až do momentu, keď sa moja mama rozhodla, že ešte nie je dostatočne prebratá a potrebuje si zvýšiť hladinu adrenalínu v tele a vynadala mi za to, že som na nich bral ohľad a nestrávil v kúpeľni pol hodiny skôr ako vstali. Z mojej strany jednoduchá slušnosť, z jej strany zámerné pohŕdanie pohovorom. Prvý bol o 9.30 a z kúpeľne som vyšiel o 9.05. Keďže som tam šiel o 8.30, celkom dobrý čas. Z domu som vyrazil o 9.15 jemne som upravil časovú krivku / na niektoré slova si asi budete musieť zvyknúť, doteraz som ich verejne nepoužíval / a aj napriek tomu, že vždy mi cesta do NR trvá 25 min o 9.35 som bol na výpadovke na BA. Tu sa dostávam k bodu, ktorý ako si osobne myslím, pre Vás bude asi trocha ťažšie pochopiteľný, ale risknem to. Čas nie je laterálny. Čas nie je ani postupný. Čas je ako cesta. Každý ju musí prejsť, ale niektorí poznajú skratky, ktoré tam nájdu diaľnicu, alebo úseky, ktoré ju natiahnu skoro do nekonečna. Mentálna odbočka :-) .
Takže pohovor som stihol. Personálna mi podala ruku, takže jej myslenie som mal pred sebou ako knihu, no majiteľka / alebo spolumajiteľka ? / bola trocha skeptická... Ja rovnako, keďže mi pri odchode podala ruku aj ona, pochopil som, ako by naša prípadná spolupráca dopadla a ako často by si vďaka mne upevňovala pozíciu Alfa samice v ich svorke. Vraj muži sú svine, lebo u žien hľadajú len sex... Ale s kým ho tí muži majú? Nechajme to, toto teraz riešiť nebudem. Keď bolo 13.18 stalo sa niečo, čo na prvý pohľad dôležité nebolo, ale aj tak ma to zaujalo. Prejavilo sa to cca o 20 min. Kto uhádne?
O 13.45 som sa znova pozrel na hodiny, ale tie sa začali meniť, spravil som kontrolu / ako tomu vravím ja / a zistil som, že priateľka sa spýtavo díva na požiarny hlásič. Keďže ma pozná, navrhla, že zistí, či tam náhodou hodiny neviseli predtým... neviseli. Ešte len budú, ale pozná ma, takže to riešiť nemusím. Našťastie je to jeden z mála ľudí, ktorým nemusím vysvetľovať prečo sa podobné veci v mojom živote dejú. Čo jej ale vysvetľovať musím, sú moje pohľady. Neviem ako na to prišla, či to cíti, alebo len pohľadom dokáže odhaliť, že to robím, ale ako jedna z mála vie, kedy sa jej dívam do „ hlavy" ... Nejde o čítanie myšlienok, to sa nedá. Ak Vám ktokoľvek povie : Poznám tvoje myšlienky, neverte mu, klame... to sa nedá, myšlienok máme každý cca 1.000 za minútu a niektorí aj viac... Ale čítať pocity, ktoré vládnu nášmu konaniu, to problém nie je. Pocity sú ako písmená v knihách a telo s dušou sú sťa papier, na ktorom sa tie výnimočné emočné stavy premietajú. Preto je niekedy komunikácia so Zuzanou jednoduchšia, proste sa na mňa pozrie a priamo sa opýta : „ No čo si videl?" Voľakedy ma to prekvapovalo, teraz to už neriešim, rovnako ako ona nerieši, ako môžem vedieť odpoveď skôr, ako je položená otázka. My tomu vravíme : „ Načo si má človek jazyk drať" :-) .
Takéto maličkosti sú v svete, ktorý poznám bežné, no pre niektorých nepochopiteľné. To, že je niečo problémom dnes, neznamená, že to bude problémom aj zajtra. Nerozumiem ľuďom, ktorí kvôli pocitu vlastnej dôležitosti, znepríjemňujú okoliu prítomnosť, keď už zajtrajšok prinesie odpoveď. Alebo ľudí, ktorí prestali veriť vo vlastnú výnimočnosť, len preto, aby zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a skutky, prenechali na vyššiu moc. Ak mám chuť na pizzu, a poviem jej to, nerieši, ak jej v reštaurácii omylom prinesú namiesto objednaného jedla práve tú pizzu, ktorú o pár hodín s chuťou zjem :-) . Tu však musím dodať, že dnes sa radšej na obede dohodla so mnou vopred :-) . Žijem proste znova svoj život, ako som ho žil predtým. Urobil som len jednu zmenu. Prijímam zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Teším sa z nových dní. A stále som si vedomý možnosti vedomia. Lebo ak vedome niečo chceme, a priznáme si to, je len logické, že to dostaneme :-).
Možno dnešný list v denníku nebol tak príjemným čítaním, ako poviedky o sexe a iných veselých zážitkoch, ale na to, aby som sa cítil lepšie rozhodne potrebný bol, aspoň pre jednu osobu. Pre MŇA. Aby som už odo dnes nemusel nosiť masku priemernosti. Túžim lietať ako voľakedy, nemám chuť sa viac skrývať len preto, že ostatní nevedia ovládať svet okolo seba, nechcem žiť smutný život len preto, že ľudia okolo tvrdia, že život je pes. Mojim mottom je : „Ak je život pes, tak sa zahryznem do krku každému, kto mi ten môj znepríjemní". Aspoň si ľudia, čo mi ublížili konečne uvedomia, že ubližovanie je nastroj karmický a v tom prípade choroba, nehoda, pocit nešťastia a beznádeje, skrachovaný vzťah a aj bolesť je len odzrkadlením toho, čo urobili oni mne. Všetkým pekný deň
